351. Let

Motor lietadla hučal monotónne a hlboko, nie tým nepríjemným zvukom, ktorý človeka znervózňuje, ale skôr rovnomerným, takmer hypnotickým tónom, akoby celý stroj dýchal vlastným rytmom a niesol ich oboch niekam, kde už nebude treba utekať ani sa skrývať a Marek sedel nehybne v sedadle, ruky položené na kolenách, prsty mierne roztvorené, akoby sa bál ich zovrieť, pretože by tým mohol niečo pokaziť, zatiaľ čo Dorota sa opierala o operadlo, pohľad upretý na tmavú hladinu pod nimi, kde sa už nedalo rozlíšiť, čo je oceán a čo je len odraz ich vlastných myšlienok na skle okna. Letuška prešla uličkou s jemným úsmevom, ponúkala vodu, čaj, jedlo a Dorota si uvedomila, že po prvýkrát po veľmi dlhom čase jej niekto niečo ponúka bez otázok, bez podmienok, bez toho, aby sa pýtal, či na to má nárok a v tej chvíli sa jej stiahlo hrdlo, pretože práve táto obyčajnosť jej pripadala šokujúco luxusná. Marek sa k nej naklonil, potichu, aby nerušil ostatných cestujúcich a s pokusom o úsmev poznamenal, že keby ich takto videli keď prišli z ostrova, špinavých, zarastených, v roztrhanom oblečení, určite by ich ani nepustili do lietadla a Dorota sa ticho zasmiala, hoci v tom smiechu bola stále stopa strachu, ktorý si niesli z havárie vyhliadkového letu, z tej chvíle, keď sa zem vzdialila nesprávnym spôsobom a svet sa obrátil hore nohami. Spomienka na prudký náraz, na ticho po ňom, na nekonečný oceán pod nimi sa vrátila nečakane a Dorota inštinktívne položila ruku na brucho, akoby tým gestom mohla ochrániť nielen dieťa, ale aj samu seba pred minulosťou, ktorá sa ozývala vždy, keď sa lietadlo jemne zachvelo v prúde vzduchu. Marek si to všimol a namiesto vážnych slov zvolil humor, rozprával jej, že keby vedel, že raz poletí do Istanbulu v takomto stave, asi by si aspoň umyl vlasy v niektorej z tých fontán na letisku a Dorota sa zasmiala úprimnejšie, až jej slzy vyšli do očí, tentoraz nie zo strachu, ale z uvoľnenia, pretože vedela, že tento smiech je návratom k nim samým, k ľuďom, ktorými boli predtým, než ich život rozbil na kúsky. Čas plynul zvláštne, akoby sa natiahol a zároveň zrýchlil, hodiny na obrazovke pred nimi ukazovali zostávajúcich osem hodín letu, potom sedem, potom šesť a Dorota medzi tým zadriemala, hlavu opretú o Marekovo rameno, zatiaľ čo on bdel a pozeral sa na mapu letu, na tenký biely oblúk, ktorý sa tiahne z juhovýchodnej Ázie cez Indický oceán až k Turecku a premýšľal o tom, aké zvláštne je, že návrat domov vedie cez miesta, o ktorých kedysi len čítal v správach alebo videl v dokumentoch. Keď im priniesli jedlo, Marek si všimol, že Dorota je bledšia, unavená a spýtal sa jej, či je v poriadku, ona však len prikývla a povedala, že dieťa akoby reagovalo na každý pohyb lietadla, na každé zrýchlenie, na každé jemné naklonenie a v tej vete bolo viac než len opis fyzického pocitu, bola v nej obava, ale aj zvláštna radosť, že tento nový život s nimi prežíva aj túto cestu. Niekedy v druhej polovici letu sa kabína ponorila do tmy, väčšina cestujúcich spala, iba občas bolo počuť šuchot deky, tlmený kašeľ alebo tiché cinknutie pohára a Marek sa v tej tme cítil zvláštne pokojne, akoby ho chránila anonymita, pocit, že sú len dvaja z mnohých, bez príbehu, bez otázok, len ako ďalší pasažieri smerujúci do mesta, ktoré pre nich bude len prechodom. Keď kapitán oznámil začiatok klesania a na obrazovke sa objavil nápis, že pristátie v Istanbule bude približne o dvadsať minút, Dorota sa prebudila a prvýkrát od vzletu pocítila nie strach, ale zvedavosť, pretože vedela, že toto mesto bude ďalším prahom, ďalšou hranicou medzi tým, čo bolo a tým, čo ešte len príde. Svetlá Istanbulu sa objavili pod nimi ako rozsypané hviezdy, nekonečné, pulzujúce, živé a Marek si uvedomil, že po mesiacoch temných nocí na ostrove je tento pohľad takmer ohlušujúci, až neskutočný a keď sa kolesá lietadla dotkli zeme, pocítil zvláštny otras, ktorý však tentoraz neznamenal koniec, ale pokračovanie. Po pristátí zostali sedieť ešte chvíľu, obaja ticho, akoby si potrebovali zapamätať tento moment, zvuk brzdenia, tlmený potlesk niektorých cestujúcich, hlas letušky, ktorá ich vítala v Istanbule. Marek sa naklonil k Dorote a zašepkal jej, že let trval jedenásť hodín, ale jemu sa zdalo, že celý ich život sa zbalil do jednej noci, jednej cesty, jedného pristátia. Lietadlo zastavilo pri termináli, dvere sa otvorili a do kabíny vnikol nový vzduch, iný, suchší, plný vôní mesta. Dorota si v tej chvíli uvedomila, že aj keď ešte nie sú doma, už nie sú stratení a práve s týmto vedomím vystúpili do chodby, kde ich čakal ďalší kus sveta.

- JK -