31. Neskorá oslava

Slnko sa pomaly skláňalo k horizontu a obloha nad oceánom sa prefarbovala do odtieňov červenej a fialovej. Marek a Dorota sedeli na piesku, sledujúc tento prírodný div, ktorý sa im stal akousi každodennou rutinou. Vzduch bol teplý, no večerný vánok prinášal mierne ochladenie, ktoré obom spôsobovalo príjemné zimomriavky.Dorota objala kolená a zadívala sa na obzor. "Vieš, Marek, niekedy premýšľam, či nás ešte niekto hľadá."Marek sa trochu posunul, rukami prehrabol piesok vedľa seba a po chvíli odpovedal. "Tiež ma to napadlo. Myslíš, že to už vzdali?"Dorota pokrčila plecami. "Neviem... Keby nás naozaj chceli nájsť, už by tu asi boli, nie?" Odmlčala sa a v očiach sa jej mihol tieň pochybnosti. "Možno nás už dávno odpísali. Možno ani nikto nevedel, že sme na tom lete boli."Marek si povzdychol. "Neviem si predstaviť, že by to naši rodičia len tak vzdali. Mama ma určite stále nejakým spôsobom hľadá."Dorota sa na neho otočila a zamyslene prikývla. "Máš pravdu, aj môj otec by sa nevzdal tak ľahko... ale aj tak... je to zvláštne, že stále nič. Žiadne lietadlo, žiadna loď, nič."Ticho medzi nimi narastalo, prerušované len jemným šumením vĺn a tropický ostrov sa pomaly ponáral do súmraku."A čo ak nás už naozaj nehľadajú?" spýtal sa Marek po chvíli, jeho hlas bol tlmený, akoby sa bál tie slová povedať nahlas.Dorota sa trochu striasla. "Potom sme na to sami. Úplne sami."Obaja sa dlhú chvíľu dívali do diaľky, akoby čakali, že im oceán ponúkne odpoveď.Zrazu sa Dorota pousmiala a pozrela na Mareka. "Vieš, čo sme ešte neoslávili?"Marek sa na ňu prekvapene pozrel. "Čo presne?""To, že sme zvládli založiť oheň!" povedala s nadšením. "Pamätáš si, ako sme sa s tým trápili ?"Marek sa rozosmial. "To teda hej. Myslel som si, že to nikdy nezvládneme. A teraz ho berieme ako samozrejmosť."Dorota vstala a natiahla sa. "Tak poď, urobíme dnes poriadnu oslavu! Veľký oheň, nech to poriadne horí!"Marek prikývol, a tak sa pustili do práce. Najprv nazbierali suché konáre a drevo, potom pridali hrubé polená, ktoré odložili pred pár dňami. Každý kúsok dreva starostlivo pridávali na kôpku, až kým nevytvorili veľkú hromadu, ktorá sľubovala poriadny plameň."To bude poriadne horieť," poznamenal Marek, keď si utieral pot z čela."Tak poď, zapálime to," usmiala sa Dorota a o chvíľu sa suché listy na spodku rozhoreli do oranžovej žiary.Plamene sa postupne rozširovali, oheň sa rozpínal a jeho teplo ich začalo príjemne hriať. Marek a Dorota si sadli blízko a pozorovali, ako sa plamene vznášajú k nebu."Mali by sme niečo povedať," navrhla Dorota, "nejaké... slová na počesť nášho ohňa."Marek sa zamyslel a potom teatrálne zdvihol ruku. "Nech je tento oheň symbolom nášho prežitia, našej vytrvalosti a... našej schopnosti urobiť si vlastnú zábavu na opustenom ostrove!"Dorota sa zasmiala. "Presne tak!"Zrazu vstala a začala behať okolo ohňa, mávajúc rukami nad hlavou. "Musíme osláviť poriadnym tancom! Predstav si, že sme domorodci a oheň je náš boh!"Marek sa na chvíľu zdráhal, ale potom sa k nej pridal. Obaja začali poskakovať okolo ohňa, napodobňujúc rôzne pohyby, ktoré videli vo filmoch o domorodcoch."Ja som náčelník veľkého ohňa!" zvolal Marek, dupajúc nohami do piesku."A ja som kráľovná plameňov!" pridala sa Dorota a s rozpaženými rukami sa točila okolo ohňa.Obaja sa smiali, tancovali a vymýšľali rôzne vtipné pohyby, až kým ich nezmohla únava a nesadli si späť na piesok, lapajúc po dychu."Toto bolo... skvelé," vydýchla Dorota.Marek sa usmial. "Myslím, že to bol najlepší večer, aký sme tu zažili."Dorota prikývla a oprela si hlavu o jeho plece. "Vieš, niekedy je fajn len tak zabudnúť na všetko a byť... tu a teraz."Marek sa zahľadel do ohňa, jeho tvár sa odrážala v tancujúcich plameňoch. "Áno. A možno práve takéto chvíle nám pomáhajú nezblázniť sa."Dorota sa jemne usmiala. "A možno sú to práve tie chvíle, ktoré nám pripomínajú, že máme stále nádej."Oheň praskal, hviezdy sa rozsypali po oblohe a oni dvaja tam sedeli, vedľa seba, v tichom pochopení, že v tomto okamihu nie sú sami.

- JK -