302. Na palube Aurélie

Záblesky svetla z lode sa odrážali na hladine, kým čln pomaly pristával k jej boku. Kovové steny Aurélie sa týčili nad nimi ako hrad z ocele, vysoké, hladké a lesklé od soli. Dorota ich pozorovala s očami plnými úžasu - nevedela, či sa má báť alebo obdivovať. Po mesiacoch života na ostrove vyzerala táto loď ako niečo z iného sveta.
Marek jej držal ruku, cítil, ako sa jej prsty mierne chvejú. "Už je to tu," povedal ticho.
Dorota prikývla. "Myslela som, že svet bude menší," pošepkala.
"A on sa zväčšil," odvetil Marek, keď lano z lode spustili dolu a rybári ich začali ťahať hore.
Na palube ich oslepilo svetlo. Reflektory, lampy, svetlá z kajút - všetko žiarilo. Muži v oranžových plášťoch sa pohybovali s istotou, ich ruky pevne, no jemne pomáhali Dorote aj Marekovi vystúpiť. Vzduch bol nasiaknutý vôňou oleja, kovu a soli, no bolo v ňom aj čosi útulné - zvuk motorov, praskot reťazí, tichý smiech posádky.
"Vitajte na Aurélii!" zvolal vysoký muž s bradou a svetlými vlasmi. Jeho oči mali farbu oceánu a v nich iskru úprimnej radosti. "Ja som kapitán Ralven."
Podal Marekovi ruku, potom sa sklonil k Dorote a s rešpektom ju pozdravil krátkym úklonom. "Počuli sme o vás. O ľuďoch z ostrova."
Dorota sa jemne usmiala, hoci jej hlas zlyhával. "Nie sme hrdinovia."
"Na oceáne nik nie je hrdina," odpovedal kapitán. "Len človek, ktorý vydržal viac, než si myslel, že dokáže."
Marek sa rozhliadol okolo. Loď bola obrovská.
Na pravej strane sa dvíhal žeriav, ktorý držal siete hrubé ako lano z trojtých lián. Kov sa leskol, voda kvapkala do odtokov. Vzadu hučal motor, hlbokým tlmeným tónom, ktorý sa niesol celou loďou ako tlkot srdca.
Na palube boli rozmiestnené kontajnery, debny s rybami, sudy so soľou, vedrá a háky. Ale všetko bolo usporiadané, precízne, každý kus mal svoje miesto.
Dorota sa cítila ako v labyrinte. Všetko jej pripadalo cudzie, ale fascinujúce.
"Tadiaľto," ukázal mladý muž, ktorého už raz videli v člne. Mal tmavé vlasy a úsmev, ktorý okamžite uvoľňoval napätie. "Volám sa Neven. Ukážem vám kajutu."
Prešli úzkym kovovým schodiskom dolu. Zvuk motorov sa zosilnel, no teplo ich obklopilo. Steny boli natreté bielou farbou, na zábradliach viseli reťaze a v úzkej chodbe viseli fotografie – posádka, západy slnka, úlovky.
Dorota sa zastavila pri jednej z fotiek.
"To ste vy?"
Neven sa usmial. "Áno. To bolo pred dvoma rokmi, keď sme boli na severe. Iné vody, iný vietor."
Viedol ich do malej kajuty. Bola jednoduchá, no čistá. Dve postele, malý stôl, lampa, kovová skrinka, malé otvorené okno, cez ktoré bolo počuť oceán. Na posteliach ležali tenké prikrývky, staré, ale voňali čistotou.
"Tu budete spolu," povedal Neven. "Dva dni cesty, potom sa dostaneme na Ataruu. Je to ostrov s prístavom, odtiaľ sa dá ísť ďalej - kam len budete chcieť."
Dorota sa usmiala, no v očiach mala zvláštny lesk. "Je zvláštne… mať steny okolo seba."
Marek ju objal okolo pliec. "Zvykneš si. A potom sa nám po nich možno aj zažiada."
"Nie," odvetila potichu. "Nie, nie."
Neven im nechal chvíľu na oddych, no onedlho ich znova prišiel zavolať. "Kapitán chce, aby ste sa pridali na večeru. Celá posádka čaká."
Vyšli na palubu.
Medzitým sa zotmelo a hviezdy žiarili vysoko, ale svetlá lode ich prebíjali. Na provu postavili dlhý stôl z debien a dosiek, prikrytý látkou, ktorá sa vlnila vo vetre. Na stole boli misy s rybami, čerstvým chlebom, ovocím, vodou aj niečím, čo voňalo ako pečené mäso.
Dorote sa zatočila hlava - po toľkých mesiacoch jednoduchého jedla jej vôňa teplého jedla pripadala ako sen.
"Sadnite si!" volal kapitán Ralven, keď ich zbadal. "Dnes sa nejedia len ryby, dnes sa oslavuje!"
Posádka zvolala niečo v cudzom jazyku, smiech a výkriky naplnili vzduch. Jeden z mužov vytiahol z vrecka malý hudobný prístroj - niečo medzi harmonikou a píšťalou - a začal hrať jednoduchú melódiu, ktorá pripomínala vietor a vlny.
Dorota sa usmiala, Marek sa pridal k smiechu, ktorý prichádzal zvnútra, úprimný.
"Ako dlho ste boli na ostrove?" spýtal sa kapitán, keď im nalieval do plechových pohárov teplý nápoj, ktorý voňal po citrusoch a medu.
"Takmer rok," odpovedal Marek.
"10 mesiacov v tichu," dodala Dorota.
Ralven prikývol. "Ticho je dobrý učiteľ. Ale aj ticho potrebuje odpoveď. Teraz ste ju našli."
"Dva dni, hovoríte?" spýtal sa Marek.
"Dva," potvrdil kapitán. "Ak vietor nezmení smer, budeme pri Atarue pozajtra večer. A tam sa rozhodnete, čo ďalej."
Dorota sa usmiala. "Možno budeme len sedieť na brehu a dívať sa na vodu."
"Aj to je spôsob, ako žiť," odvetil Ralven s úsmevom.
Zábava trvala dlho.
Hudba, smiech, vôňa jedla a pocit, že opäť patria medzi ľudí. Dorota sa smiala, keď jej Neven ukazoval, ako sa drží plechový tanier, aby ho vietor neodfúkol. Marek rozprával historky o tom, ako lovil ryby rukami a posádka neverila.
"Bez siete?" smiali sa.
"Bez siete," potvrdil. "A niekedy bez šťastia."
Ralven zatlieskal. "Takých ľudí oceán potrebuje. Nie tých, čo majú silné ruky, ale tých, čo majú pokoj v srdci."
Keď sa noc prehĺbila, hudba utíchla.
Dorota s Marekom sa vrátili do svojej kajuty. Vonku bolo cítiť slaný vietor, loď sa mierne kolísala, motor šumel hlboko pod nimi. Dorota si sadla na posteľ a pozrela sa do malého okna.
Hviezdy tam stále boli, aj keď sa svet okolo nej zmenil.
"Zvláštne," povedala potichu. "Aj tu počujem oceán rovnako ako na ostrove."
"Pretože je to ten istý oceán," usmial sa Marek. "Len nás teraz nesie iným smerom."
Dorota sa k nemu naklonila, dotkla sa jeho ramena a položila hlavu na jeho hruď.
"Dva dni," pošepkala. "Len dva dni a budeme tam."
"Len dva dni," zopakoval Marek. "A potom... zasa začneme odznova."
Loď sa jemne zatriasla, motor zaburácal a Aurélia sa pohla vpred.
Oceán pod ňou dýchal, vlny sa lámali o kovový bok, a svetlá na palube sa menili na drobné hviezdy, ktoré niesli ich sny ďalej.
- JK -