299. Deň pred cestou

Ráno sa otvorilo ako čistý list papiera.
Vzduch bol zvláštne mäkký, oceán sa leskol a voňal tak čerstvo, že by sa človek mohol nadýchnuť a mať pocit, že dýcha nový začiatok.
Dorota sa zobudila prvá, no neponáhľala sa vstať. Marek spal vedľa nej, tvár otočenú k svetlu, ktoré sa predieralo pomedzi listy. V tichosti ho pozorovala - jeho kľudný dych, mierne zrohovatené dlane, jemné vrásky okolo očí, ktoré tam neboli pred mesiacmi.
Tie vrásky nepatrili únave. Boli to záhyby pokoja.
Keď sa konečne prebral, usmial sa.
"Myslel som, že ešte spíš."
"Nie," zašepkala. "Len som si chcela zapamätať, ako vyzeráš, keď tu ráno spíš."
"A keď budem spať inde?"
Dorota sa usmiala. "Tam budeš mať inú tvár. Ale túto si zapamätám."
Dnešný deň chceli prežiť celý s rodinou. Žiadne plánovanie, žiadne balenie, len chvíle.
Elara im pripravila raňajky – pečené ovocie a zvyšky rýb s kokosovým mliekom.
Deti už boli hore, Isla mala vo vlasoch zapletené mušle, Taron niesol na pleci malý bambusový luk, ktorý mu Marek vyrobil ešte pred pár dňami.
"Ideme na lov," vyhlásil hrdinsky.
"Len nič nelov," zasmial sa Marek. "Dnes sa neberie, dnes sa dáva."
"A čo dáme?" opýtala sa Isla.
"Dnes dáme všetko, čo vieme – pozornosť, úsmev, spomienku. Dnes si budeme pamätať."
Deti tomu síce nerozumeli celkom, ale prikývli vážne, akoby to bolo niečo posvätné.
Po raňajkách sa všetci vybrali k jazierku.
Bolo to miesto, kde sa ich príbeh začal spájať.
Cestou išli bosí, rozprávali si staré príhody a smiali sa na veciach, ktoré by predtým možno nepochopili.
Dorota si všimla, ako Marek občas zastane a pozrie na okolie - akoby si chcel uložiť do pamäti každý strom, každý kameň, vôňu vzduchu.
Pri jazierku sa zastavili.
Voda bola čistá ako sklo, na hladine sa odrážalo slnko.
Kael im doniesol drevené nádoby, aby si mohli nabrať čerstvú vodu na cestu.
"Táto voda je z koreňa hory," povedal ticho. "Kto sa z nej napije pred plavbou, nikdy nestratí smer."
Marek sa pousmial. "Tak potom ju budeme piť pomaly."
Dorota sa napila prvá, potom Marek.
Voda bola chladná, osviežujúca a v tej chvíli obaja cítili, že niečo sa v nich pohlo - ako keby sa ich telá lúčili so zemou, ktorá ich držala.
Deti sa hrali neďaleko, Elara s nimi tancovala po tráve, ruky vztýčené k oblohe. Jej hlas, ktorý sa niesol vetrom, znel ako tichá modlitba.
Dorota ju chvíľu pozorovala a potom povedala:
"Vieš, čoho sa bojím najviac?"
Marek sa otočil.
"Že keď odídeme, prestanem veriť, že takéto miesto vôbec existovalo. Že si raz poviem – to bol sen. A všetko, čo sme tu žili, sa rozplynie ako hmla."
Marek jej vzal ruku. "Nie, Dorota. Ostrov nebol sen. Sen bol to, čo bolo predtým. Tamto – svet, v ktorom sme sa naháňali za niečím, čo nemalo tvar. Tu sme sa naučili dýchať. A to nezmizne. To sa len presunie s nami."
Dorota sa usmiala, oči jej zvlhli. "Takže ak sa raz stratím, mám len zavrieť oči a predstaviť si túto vodu?"
"A ticho po nej," dodal Marek. "To ťa privedie späť."
Popoludní všetci štyria sedeli na skalách pri zátoke.
Kael a Marek spolu spravili poslednú úpravu na ich plátených batohoch – utiahli uzly, pridali popruh zo sušených listov.
Elara s Dorotou sedeli vedľa, upravovali posledné kúsky látok, ktoré im chceli darovať – na prikrytie, keď by ich prekvapil chlad.
"Nezostane tu nič, čo by ste stratili," povedala Elara. "Len prázdne miesta, ktoré budú čakať na vaše návraty."
"A ak sa už nevrátime?" spýtala sa Dorota.
Elara sa na ňu pozrela s pokojom ženy, ktorá už raz stratila domov a našla ho znova.
"Tak potom sa možno raz my vyberieme za vami. Takto to býva. Ostrov si berie aj dáva." Povedala s úsmevom, ktorý naznačil, že sa tak nikdy nestane.
Podvečer, keď slnko mäklo a všetko sa sfarbovalo do medena, pripravili malý oheň.
Deti okolo neho tancovali, niesli mušle, ktoré počas dňa nazbierali.
Každá mušľa predstavovala jednu spomienku, ktorú si chceli Marek a Dorota vziať so sebou.
Marek sa pozrel na ten kruh z mušlí a povedal:
"Keď ich vezmeme, voda ich raz vráti. A tým, čo ich nájde, odovzdá aj kus nášho príbehu."
Dorota sa k nemu pritúlila. "To sa mi páči. Ako keby oceán písal listy."
"Listy, ktoré nikdy neskončia v poštovej schránke," dodal s úsmevom.
Keď sa zotmelo, oheň ticho praskal.
Elara si sadla k nim, Kael prišiel s miskou teplej vody.
Položil ju pred nich. "Aby ste vedeli, že hoci sa voda mení, všetky pramene majú spoločný začiatok."
Dorota sa pozrela do plameňov. "Viem, že by som mala byť smutná, ale necítim smútok. Skôr vďačnosť. A pokoj."
Marek prikývol. "Možno je to tým, že človek sa lúči správne len vtedy, keď vie, že lúčenie nie je koniec, ale súčasť cesty."
Kael sa pousmial. "Tak to povedz aj oceánu, keď sa zajtra vydáš na jeho chrbát. On ťa pochopí."
Dorota sa obrátila k Elarinej dcére, ktorá jej podávala mušľu. "Túto si vezmem. Keď ju uvidím, spomeniem si, že ste tu."
Elara ju objala. "A my budeme pozerať na vodu a čakať, kým sa v nej zablysne odraz tvojej šatky. Tak budeme vedieť, že ste v poriadku."
Noc zliezala pomaly.
Hviezdy sa rozožiarili, ticho bolo hlboké, ale mäkké.
Marek a Dorota sa prešli ešte naposledy popri brehu, kde ich nohy zanechávali stopy, ktoré vlna pomaly mazala.
"Zajtra," povedal Marek. "Zajtra sa všetko zmení."
Dorota prikývla. "Ale nie to, čo k sebe cítime."
Zastavili sa, chytili sa za ruky. Vzduch bol teplý, oceán dýchal, hviezdy boli ako svetlá prístavu.
"Takto si to zapamätám," povedala Dorota ticho.
"A ja," odpovedal Marek. "Nie koniec, len iný začiatok."
- JK -