292. Cesta k zátoke

Ráno sa prebúdzalo pomaly, ako keby aj samotný deň váhal, či má začať. Ticho prerušovalo len jemné šumenie oceánu, ktoré sa nieslo ponad útesy a vkrádalo sa medzi stromy. Marek sedel pri ohni, ešte predtým, ako sa ostatní prebrali. Zovieral v ruke kus dreva – improvizovanú kopiju, ktorú si pripravil ešte v noci.
Plameň ticho praskal, svetlo sa mu odrážalo v očiach. Dorota ležala neďaleko, zdanlivo spala, no v skutočnosti vnímala každý jeho pohyb. Počula, ako si navliekol opasok, ako sa dotkol starého noža, ako sa zhlboka nadýchol.
"Nechoď," šepla.
Marek sa otočil. Vedel, že nespí.
"Musím," odpovedal potichu. "Ak by som to neurobil, nikdy by som nemal pokoj."
Dorota sa posadila, prikryla si ramená plátnom. "Snívalo sa mi, že ťa v oceáne niečo volalo. A keď si sa otočil, nebolo to volanie, ale ticho. Také hlboké, že ťa pohltilo."
Marek sa pousmial, hoci len slabo. "To bol len sen. Ale sľubujem, že sa vrátim, skôr než sa slnko dotkne západného útesu."
"Sľubuješ?"
"Sľubujem," povedal a pobozkal ju do vlasov. "A ak by som meškal, počkaj pri ohni. Ticho vie niekedy priniesť odpoveď."
Dorota neodpovedala. Len sledovala, ako mizne v rannom oparu.
Cesta k zátoke bola známa, no dnes pôsobila inak. Stromy sa nad ním skláňali akoby ťažšie, vietor utíchol a vzduch mal zvláštnu hustotu. Všetko pôsobilo až neprirodzene pokojne.
Marek kráčal opatrne, oči mal neustále na horizonte. Každý zvuk, každý pohyb lístia v ňom vyvolával napätie.
Keď dorazil k výbežku, zastal. Pred ním sa rozprestierala zátoka. Vlny sa lámali o kamene, vietor sa hral s penou, ale na prvý pohľad tam nebolo nič zvláštne.
Zohol sa a prešiel po piesku. Po pár krokoch si všimol niečo – odtlačok. Ľudský.
Zastavil sa. Srdce sa mu rozbúchalo. Kľakol si, prstami prešiel po stopách – boli hlboké, smerovali od vody k útesu. A o kúsok ďalej… ďalšie. Dve sady.
Zdvihol hlavu. Pred sebou, na kúsku skalnatého brehu, ležalo niečo malé, lesklé. Zdvihol to – hrdzavý kus kovu, s očkom na konci. Háčik.
Rybársky háčik.
Zostal chvíľu stáť, neschopný sa pohnúť. Všetky pochybnosti, ktoré mal, sa rozplynuli. Dorota mala pravdu. Niekto tu bol.
Otočil sa smerom k oceánu – a v tom okamihu sa mu zazdalo, že v diaľke vidí bodku. Najprv malý tieň, potom väčší. Pohyboval sa pomaly, kolísavo. Čln. Ale bol ďaleko, možno viac než 3 kilometre. Nedalo sa rozpoznať, či je opustený, alebo v ňom niekto sedí.
Zovrel kopiju. Bol to pud, nie rozhodnutie. V duchu bojoval so sebou – či bežať späť a povedať Dorote, alebo sa priblížiť.
Nakoniec zvíťazila zvedavosť.
Pomaly sa pohol po pobreží. Vietor zosilnel, piesok sa mu lepil na nohy. Oči mu tiekli od slnka, no tieň člna stále videl.
Keď sa dostal bližšie, zbadal niečo, čo ho prinútilo zastaviť. Na jednej z vetiev, čo sa tiahla nad pobrežím, visel kus látky – zelený, zrejme z odevu. Bol nový, nie opraný slnkom ako ich šaty. Na látke sa trblietala soľ, ale farba bola jasná. Civilizácia.
Marek to vzal do ruky, prešiel prstami po tkanine. Bola pevná, syntetická. To nemohlo pochádzať z ich osady.
"Takže ste skutoční," zašepkal do vetra.
Z diaľky sa ozval zvuk – hlboký, tlmený, možno len úder vlny o skalu, možno niečo iné. Otočil sa. Čln sa stratil. Ako keby sa ponoril do hmly.
Srdce sa mu rozbúchalo. Vzduch zhustol, vietor sa náhle zmenil. Nad oceánom sa tvorili oblaky.
"Búrka," zamrmlal. "Musím sa vrátiť."
Rozbehol sa naspäť, látku si zastrčil za opasok. Vietor sa zmenil na prudký poryv, palmy sa začali ohýbať, listy šepkali varovanie.
Dorota zatiaľ sedela pri ohni. Ruky mala v lone, zrak uprený do dymu. Elara sa ju pokúsila zapojiť do rozhovoru, ale Dorota len mlčky prikývla a usmiala sa bez úsmevu.
Cítila, že niečo nie je v poriadku. Akoby ju vnútorný hlas varoval: Niečo sa deje pri zátoke.
Keď vietor zosilnel, postavila sa a vykročila k brehu.
"Kam ideš?" zavolala Elara.
"Len sa pozrieť na oblohu," odpovedala Dorota a pokračovala.
Marek bežal naprieč lesom. Dážď sa spustil náhle – nie prudko, ale vytrvalo. Zem sa menila na blato, vietor mu šľahal do tváre. Slnko zmizlo a všetko sa ponorilo do šera.
Dorazil k poslednému úseku pred osadou, keď ju zbadal. Stála na brehu, vlasy jej viali, plášť sa lepotal vo vetre.
"Dorota!" zakričal.
Otočila sa a v tej chvíli sa vietor zmenil na hukot. Marek pribehol k nej, chytil ju za ruky.
"Musíme sa schovať, ide búrka."
"Našiel si niečo?" vyhŕkla, hlas jej drkotal medzi vetrom.
Marek prikývol a vytiahol z opasku kus zelenej látky.
"To tam viselo. Na strome pri zátoke."
Dorote sa rozšírili oči.
"Takže…?"
"Áno. Niekto tam bol. Ale neviem kto. Čln som videl, no zmizol."
Búrka sa rozhučala naplno. Dážď ich zalial, vietor pískal cez palmy. Marek ju objal a ťahal k osade.
"Poď, ideme!"
Keď sa dostali do prístrešku, obaja boli premočení. Deti sa schúlili do kútov, Kael a Elara spevňovali steny listami. Marek si kľakol k ohňu a zovrel v ruke látku.
Dorota sa na ňu dívala, v očiach mala strach, ale aj zvláštnu iskru – niečo medzi nádejou a predtuchou.
"Marek," zašepkala, "čo ak sa vrátia?"
On sa na ňu pozrel, dlhý pohľad, ťažký, ako keby v ňom niesol celý oceán.
"Možno by sme mali byť pripravení," odpovedal. "Pre všetko."
Vietor zabúchal na steny prístrešku, blesk osvetlil ich tváre.
A v tom okamihu obaja pochopili, že po tejto búrke už nič nebude ako predtým.
- JK -