290. Zlom

Noc bola neobyčajne jasná. Mesiac visel nad oceánom ako obrovské oko a jeho svetlo sa lámalo na drobných vlnkách, ktoré ticho narážali o breh. Všetko pôsobilo pokojne, no Dorota spala nepokojne. Jej dych sa zrýchľoval, ruky zovreté do dlaní, čelo zvlhli od potu.
V sne stála na brehu. Oceán pred ňou sa blysol ako zrkadlo, ale namiesto odrazu v ňom videla tváre. Najprv nejasné, potom zreteľnejšie – muži v lodiach, veslá sa zdvíhali a klesali v pomalom rytme. Volali na ňu, ich hlasy sa miešali s vetrom, no slová nerozoznávala. Len jedno z nich sa opakovalo stále dokola:
"Poď späť."
Chcela odpovedať, no z hrdla jej nevychádzal hlas. Zdvihla ruku, aby im zamávala, ale v tom okamihu sa niečo zmenilo. Voda stmavla, loď sa naklonila a tváre zmizli pod hladinou. Zostal len šum a prázdnota.
Prebudila sa s výkrikom.
Marek sa prudko posadil, hneď vedel, že sa niečo deje. "Dorota?"
Lapala po dychu, oči mala rozšírené, ako keby ešte stále videla tie tiene. Chvíľu trvalo, kým sa jej dych upokojil.
"Bol to len sen," povedal nakoniec, hoci sama tomu neverila.
Marek sa k nej pritiahol, objal ju.
"Si celá spotená."
"Je to v poriadku," šepla. "Len… som mala pocit, že niekto volá moje meno."
"Zo sna?"
"Z oceánu," odpovedala ticho.
Marek stíchol. Chcel sa spýtať viac, ale jej pohľad mu naznačil, že nemá pokračovať. Po chvíli si znova ľahli, no ani jeden z nich už nezaspal.
Ráno bolo zamatovo tiché. Deti ešte spali, iba vietor sa hral s konármi. Marek vstal prvý a išiel rozložiť oheň. Dorota ho chvíľu pozorovala, ako sa pohybuje pomaly, zamyslene, s pohľadom upreným na plamene. Potom vstala aj ona.
"Marek," oslovila ho.
Otočil sa. "Hm?"
"Premýšľala som o tom, čo si včera hovoril."
"O čom presne?"
"O pravde."
Na okamih sa medzi nimi rozhostilo ticho. Oheň praskal, dym stúpal k oblohe. Dorota sa dívala do plameňov, akoby v nich hľadala odvahu.
"Niekedy si myslím, že pravda môže priniesť pokoj," začala pomaly. "Ale inokedy… sa bojím, že ju nezvládneme."
"Čo nezvládneme?"
"To, čo by prišlo po nej."
Marek položil palicu, ktorou upravoval oheň a prešiel k nej. "Dorota," povedal vážne, "ak je niečo, čo musím vedieť, povedz mi to. Nech je to čokoľvek. Unesiem to."
Chvíľu na neho hľadela – tie isté oči, ktoré kedysi na začiatku ich spoločného prežitia horeli strachom, teraz niesli pochybnosť.
"Ešte nie," povedala nakoniec. "Ešte tomu nerozumiem ani ja."
Marek chcel niečo namietnuť, ale videl, že to nemá zmysel. Prikývol a vrátil sa k ohňu.
Zvyšok dňa prebiehal v tichu. Kael s deťmi išli k rieke chytať malé rybky, Elara sa starala o sušené palmové listy. Marek opravoval staré nádoby, Dorota mu pomáhala, no ich pohyby boli strohé, akoby si dávali pozor, aby sa ich ruky nezošmykli príliš blízko.
Keď sa ich prsty predsa len dotkli, Dorota ucítila v tele zvláštny prúd – nie teplo, ale chvenie, ktoré jej pripomenulo, ako veľmi sa bojí, že mu ublíži tým, čo vie.
"Niečo sa zmenilo," povedal Marek po chvíli. "Aj keď mlčíš, cítim to."
Dorota sa pousmiala, ale v jej úsmeve bolo viac bolesti než radosti.
"Možno sa mením ja. Možno už len nie som tá, ktorá sa chcela za každú cenu vrátiť."
Marek sa na ňu pozrel, zaskočilo ho to.
"Ako to myslíš?"
"Len tak…" odvetila a znova sklopila zrak.
Keď sa zotmelo, oheň už len tlmene praskal a deti sa dávno odobrali spať. Marek sedel na brehu, pozeral na oceán. Dorota sa k nemu pridala bez slova. Dlho len sedeli, až nakoniec prehovoril on.
"Vieš, niekedy rozmýšľam, čo by bolo, keby sme nikdy nestroskotali. Keby sme žili tam, kde čas plynie podľa hodín a nie podľa vĺn."
Dorota sa usmiala. "Možno by sme sa stratili v dave. Možno by sme sa nikdy nespoznali tak, ako teraz."
"A predsa sa chceš vrátiť."
"Chcela som," priznala ticho. "Ale každý deň, keď sa pozriem na tento svet, na to, čo sme tu postavili… začínam pochybovať, či by som to dokázala opustiť."
Marek ju počúval a mal pocit, že sa pred ním otvára niečo, čo dlho zadržiavala.
"Dorota…"
"Len ešte chvíľu," prerušila ho. "Ešte to nechaj tak. Kým to pochopím."
Jej hlas bol mäkký, unavený, ale pevný. A Marek, hoci nerozumel, prešiel rukou po jej chrbte a pritúlil ju k sebe.
Noc bola pokojná. Vtáky mlčali, len oceán si v diaľke ticho spieval. Dorota zaspávala s hlavou na jeho pleci.
V jej sne sa opäť objavili rybári. Tentoraz nevolali, len stáli na brehu, po kolená vo vode. Jeden z nich zdvihol ruku a ukázal smerom k nej. Nebol v tom príkaz, len pozvanie.
Keď otvorila oči, Marek ešte nespal. Pozeral na hladinu.
"Nemôžem spať," povedal.
"Prečo?"
"Mám pocit, že sa niečo blíži."
Dorota sa k nemu otočila, dlho sa mu dívala do očí, potom ticho zašepkala:
"Aj ja."
A hoci každý z nich myslel niečo iné, pochopili sa bez slov.
- JK -