29. Jazierko

Slnko sa pomaly predieralo pomedzi vysoké palmy, jeho ranné lúče maľovali krajinu do zlatista a oceán, ktorí sa lenivo prevaľoval na brehu, šepkal nekonečné príbehy. Marek sedel na kuse naplaveného dreva a hľadel na horizont. Bolo to jedno z tých rán, keď cítil, že ich prežitie je o niečo istejšie než včera. Búrky sa vyhli ostrovu, mali zásobu vody a včera sa im podarilo uloviť slušné množstvo rýb. No Marek vedel, že nesmú zaspať na vavrínoch. Potrebovali urobiť viac – viac pre komfort, viac pre istotu do budúcnosti.Otočil sa k Dorote, ktorá ešte spala pod člnom, z ktorého si spravili prístrešok. Jej pokojný dych mu dodával pocit bezpečia. Nechcel ju budiť, takže sa rozhodol pustiť do práce sám. Mal v hlave plán – vybudovať malé jazierko ďalej od oceánu, blízko skalnej steny ako provizórny rybník, kde by mohli skladovať ulovené ryby a možno časom nejaké aj prilákať.Pomaly sa postavil a vyrazil smerom k veľkej skalnej stene. Piesok pod jeho nohami ho príjemne chladil. Vo vzduchu sa miešala vôňa slanej vody a sladkej arómy z lesa na ostrove.Keď dorazil k stene, obzrel si terén. Pôda tu bola pevnejšia než na pobreží, menej piesčitá a viac ílovitá, čo bolo ideálne na to, aby jazierko dokázalo udržať vodu. Chvíľu stál a premýšľal, ako na to. Našiel dostatočne veľký priestor medzi skalami, ktorý bol chránený pred priamym slnkom, čo zabezpečovalo, že voda sa tak rýchlo neohreje.Najprv vzal do ruky pevný konár, ktorý si predtým pripravil ako improvizovanú motyku. Sklonil sa a začal kopať. Piesok bol na povrchu jemný a práca šla spočiatku rýchlo, no čím viac sa dostával do hĺbky, tým tvrdšia bola zem. Marek si utieral pot z čela, jeho ruky boli už po niekoľkých kopoch odreté a svaly v ramenách horeli od námahy. No nevzdával sa. Vrstvu po vrstve odstraňoval zem, hĺbiac priestor, ktorý sa mal stať ich zásobníkom na ryby.Okolie sa naplnilo tlmeným zvukom konára, ktorý sa zarýval do zeme, a pravidelným dychom, ktorý sa Marek snažil udržať pod kontrolou. Po chvíli si dovolil krátky oddych, oprúc sa o stenu a zahľadel sa na už vykopanú priehlbinu. Bola hlboká asi po kolená, čo bolo presne to, čo potreboval – dosť na to, aby tam ryby zostali, ale nie príliš hlboké, aby bolo ich vyberanie zložité.Keď bol s hĺbkou spokojný, začal zbierať kamene z okolia. Niektoré boli ostré a ťažké, iné zas hladké a ľahko sa s nimi manipulovalo. Trpezlivo ich ukladal do okrajov výkopu, aby vytvoril pevný rám, ktorý zabránil zosypaniu stien jazierka. Naplavené drevo, ktoré našiel na pláži, použil na spevnenie okrajov. Jemne ho zatlačil do zeme, čím vytvoril pevný základ.Dorota ho medzičasom našla pri jazierku, zamračila sa. "Marek, ty si tu skoro celý deň? Hľadala som ťa!" spýtala sa a kľakla si vedľa neho.Marek sa unavene pousmial. "Chcel som ti dať oddych, ale už som skoro hotový. Pozri, čo som spravil." Ukázal na improvizovaný rybník, ktorý už začínal mať tvar.Dorota si ho so záujmom prezrela. "Vyzerá to dobre, ale nebude sa voda strácať?" spýtala sa s obavou.Marek prikývol. "Možno, ale ak na dno položíme vrstvu veľkých listov a potom pridáme jemný piesok, mohlo by to fungovať ako prirodzený filter a udržať vodu dlhšie.""To je skvelý nápad," usmiala sa Dorota a bez váhania sa pustila do zbierania veľkých palmových listov, ktoré postupne začali pokladať na dno jamy. Sústredene ich ukladali, pričom Marek jemne pridával piesok, aby vytvorili stabilnú a pevnú vrstvu.Po niekoľkých hodinách, keď boli s výsledkom spokojní, napustili prvú dávku vody, cez vykopaný kanálik z oceánu. Bolo to zdĺhavé a namáhavé, no nakoniec stáli nad malým jazierkom, ktoré sa pomaly plnilo."Vyzerá to dobre," skonštatovala Dorota, pričom si utierala ruky od piesku. "Teraz už len nachytať nejaké ryby."Marek sa pousmial. "Na tom zapracujeme zajtra. Dnes sme spravili dosť." Sadol si vedľa jazierka, jeho telo bolo unavené, ale jeho myseľ naplnená spokojnosťou. Vedel, že tento malý výtvor im môže uľahčiť život.Večer sedeli pri ohni a pozorovali jazierko, ktoré odrážalo svetlo hviezd. Dorota sa oprela o Mareka a s úsmevom povedala: "Marek, myslím, že nám to začína ísť. Možno tu predsa len prežijeme."Marek jej jemne stisol ruku. "Prežijeme. Máme plán, máme odhodlanie. A teraz máme aj jazierko."Usmiali sa na seba, kým vietor jemne pohojdával palmové listy nad nimi. Bol to ďalší malý krok k ich prežitiu, ďalší dôkaz, že spolu dokážu prekonať všetko.

-JK-