288. Podozrenie

Oceán mal v ten deň inú farbu. Nebol to len odtieň – bola to celá jeho nálada. Zvyčajne sa leskol do tyrkysova, no dnes pôsobil ťažšie, akoby v sebe niesol kovový lesk. Marek stál na brehu, držal v ruke improvizovanú udicu a sledoval vlny, ktoré sa prevaľovali len pár metrov od neho. Vietor sa lámal o kamene, slnko sa skrývalo za jemnou hmlou a všetko bolo tichšie, než malo byť.

Dorota bola opäť pri potoku. Tvrdila, že chce nazbierať pár plodov pre deti, ale Marek mal pocit, že sa vytratila skôr preto, aby mohla byť sama. Posledné dni bola iná - nie uzavretá v zlom zmysle, skôr zamyslená, neprítomná. Odpovedala s úsmevom, ale v očiach mala čosi cudzie, čo tam predtým nebývalo.
Kael si to všimol tiež.
"Niečo sa deje," povedal potichu, keď sa s Marekom stretli pri kameňoch. "Nie s ňou navonok. Skôr… vo vnútri."
Marek sa zamračil. "Myslíš, že má strach? Dieťa, zmeny… je toho veľa."
Kael pokrútil hlavou. "Nie. Je to iné. Vieš, ako sa správa niekto, kto niečo vie, ale nepovie? Tak sa tvári."
Marek sa zamyslel.
Niečo vie…? Tá myšlienka v ňom zostala visieť ako tieň.
Dorota medzitým sedela v tieni figovníka a triedila plody do košíka. Dnes si však neprišla po ovocie. Chcela sa presvedčiť, že včerajšie ticho bolo skutočne len ticho. Počúvala oceán, vnímala každý šum, každé prasknutie vetvičky.
Všetko bolo pokojné, až kým nezachytila v diaľke jemný zvuk – krátky, ostrý, akoby sa niečo šuchlo o vodu. Prudko sa otočila, no zátoka bola prázdna. Vietor sa pohrával s vlnami, ale za skalou, kde vtedy videla čln, nebolo nič.
"Zbláznila som sa," zašepkala sama pre seba. "Už začínam vidieť veci, ktoré tam nie sú."
Snažila sa tomu veriť. Ale v hrudi ju tlačil ten známy pocit – niečo ako vina, zmiešaná so strachom.
Keby Marek vedel, čo videla…
Keby len vedel.
Keď sa vrátila do osady, Marek stál pri ohni a opravoval sieť. Keď ju zbadal, pozrel na ňu pozornejšie než zvyčajne. Jej pohyby boli pomalé, ruky pevne zovreté na rúčke košíka, oči vyhýbajúce sa priamemu pohľadu.
"Bola si tam dlho," poznamenal.
"Potrebovala som trochu ticha," odpovedala a položila košík.
"Ticho ti tu chýba?"
"Nie… len to iné ticho. To, ktoré nie je medzi ľuďmi."
Zatiahla si vlasy za ucho a prešla okolo neho. Jeho pohľad ju pálil na chrbte.
Popoludní sa rozhodol ísť k pobrežiu. Tvrdil, že chce skontrolovať siete, ale v skutočnosti ho niečo ťahalo tam, kam sa Dorota posledné dva dni chodila prechádzať. Cítil, že odpoveď na jej zvláštne správanie je tam.
Cesta bola známa – piesok sa mu lepil na chodidlá, vietor šľahal do tváre. Keď dorazil k výbežku, zastal. Zátoka sa rozprestierala pred ním ako zrkadlo. Len vlny sa občas zlomili o kamene a vytvorili biely penový pruh.
Pomaly sa posadil na kameň a začal sledovať horizont. Oči mu prechádzali po čiare, kde sa oceán stretal s nebom. A potom - na zlomok sekundy - sa čosi pohlo. Nie vlna, nie vták. Skôr tieň, ktorý sa mihol pri hladine, asi sto metrov od pobrežia.
Zamračil sa.
"Nie…" zašepkal. Možno to bol kus naplavenej palmy, možno kameň, ktorý sa uvoľnil. Ale ten pohyb bol príliš pravidelný.
Vstal, prešiel pár krokov k vode. Chcel to vidieť zblízka. Ale vietor zrazu zosilnel, hladina sa rozvlnila a všetko zmizlo.
Zostal tam stáť, so srdcom, ktoré mu bilo rýchlejšie než pred chvíľou.
Keď sa vrátil, Dorota sedela s deťmi pri ohni. Smiali sa, hrali sa hru s mušľami. Tvárila sa uvoľnene, no Marek v jej očiach zbadal niečo, čo sa nedalo prehliadnuť – ten drobný záblesk viny, keď sa ich pohľady stretli.
Sadol si k nej a chvíľu mlčal. Potom, ticho, len pre ňu:
"Videla si tam niečo?"
Dorota sa strhla. "Čo myslíš?"
"Tam, pri potoku. Pri zátoke. Bola si tam dvakrát. A vždy si prišla iná. Unavená, rozrušená. Takže sa ťa pýtam – videla si tam niečo?"
Pozrela mu do očí. Chvíľu mlčala, potom sa zhlboka nadýchla. "Nie. Nič, Marek. Len som potrebovala trochu pokoja."
Jeho pohľad bol dlhý, skúmavý. Nakoniec prikývol, no nevyzeral, že by jej úplne veril.
"Dobre," povedal nakoniec. "Len… ak by si niečo videla, chcem to vedieť. Dobre?"
"Dobre," zašepkala.
Večer sa niesol v tichu. Všetci šli spať, len oceán si šepkal svoj večný príbeh. Marek ležal, ale nespal. Hľadel do tmy, v ktorej sa zrkadlil odraz ohňa.
Niečo sa v ňom hýbalo – nie len nepokoj, ale zvláštna intuícia. Všetky tie dni ticha, tie zvláštne pohľady, jej krátke odpovede… Bolo to ako keď sa kúsok po kúsku skladá mozaika, ale ešte nevieš, čo z nej vznikne.
Nakoniec sa otočil k nej. Spala, alebo to aspoň predstierala. Jej dych bol pravidelný, ale ruky mala zovreté.
"Ak niečo vieš," zašepkal do tmy, "dúfam, že mi to raz povieš."
Dorota mala zatvorené oči, no slová počula. A vedela, že ten čas prichádza. Nie dnes, nie zajtra… ale čoskoro.
Oceán vonku sa zdvihol do prvej vlny noci a v tme sa čosi pohlo – len záblesk, tieň, ticho.
A Marek, aj keď to nevidel, cítil, že niečo sa skutočne blíži.
- JK -