287. Ticho a vzdialenosti

Ráno bolo zdanlivo rovnaké ako každé iné. Oceán sa lenivo rozlieval do zátoky, slnko sa prebíjalo cez opar a v osade to žilo svojím pomalým rytmom – deti sa predbiehali v zbere mušlí, Kael roznášal opravené siete, Elara spievala krátku melódiu o vďačnosti za nový deň. A predsa – medzi všetkými tými známymi zvukmi bolo cítiť niečo nové, neviditeľné, sotva postrehnuteľné.
Dorota kráčala pomaly popri ohnisku, v rukách niesla prázdny košík. Každý krok mala presný, akoby sa bála, že ak sa pohne rýchlejšie, rozbije v sebe niečo krehké. Nespala dobre. Obraz včerajšieho dňa sa jej vracal stále – tieň člna, rytmické pohyby, dve postavy v diaľke. Čím viac si to prehrávala, tým menej si bola istá, čo vlastne videla.
Marek sedel pri vchode do prístrešku a ostril nôž z mušle. Pozoroval ju. Nie nápadne, nie zvedavo – skôr so záujmom, ktorý vychádzal z nejasného tušenia.
"Vyzeráš, akoby si celú noc premýšľala," povedal nakoniec, bez výčitky.
Dorota sa usmiala, ale úsmev bol krátky. "Len som nemohla zaspať. Dieťa sa veľa hýbalo."
"Aha," prikývol pomaly. "Možno cíti, že sa mení počasie."
Povedal to bez zámeru, no Dorota na okamih stuhla. Zmení sa počasie… možno sa zmení všetko.
Na poludnie sa vybrali k prameňu pre vodu. Deti bežali pred nimi, smiali sa, zbierali listy, ktoré zhadzoval vietor. Dorota sa dívala, ale jej myšlienky blúdili. Počítala dni. Hovorila si, že ak by tí rybári boli naozaj skutoční, museli sa zasa vydať na cestu – možno už sú ďaleko, možno sa sem ani nevrátia. Ale čo ak…
"Dorota," ozval sa Marek, keď prechádzali popri úpätí skál, "počúvaj – Kael spomínal, že by sme mali skontrolovať zásoby na horšie dni. Mohli by sme zajtra ráno spísať, čo máme, čo chýba."
"Áno," odpovedala bezmyšlienkovite.
"Lenže potrebujem, aby si mi pomohla," pokračoval, keď videl, že je myšlienkami inde.
"Samozrejme," odvetila. "Zajtra."
Ale tón jej hlasu nebol prítomný. Znel, akoby hovorila zo sna.
Marek ju pozoroval z profilu. Niečo v jej držaní tela sa zmenilo. Bola opatrnejšia, uzavretejšia, pohybovala sa, akoby niesla tajomstvo, ktoré by sa rozpadlo, keby sa ho niekto dotkol.
Popoludní sedela Dorota v tieni prístrešku a triedila ovocie. Elara k nej prišla a ticho si sadla vedľa.
"Máš nepokojné oči," povedala.
"Len som unavená," odvetila Dorota.
Elara sa pousmiala. "Unavené telo sa dá oddýchnuť. Ale unavené myšlienky treba vypustiť."
Dorota sa na ňu pozrela a usmiala sa, no nič nepovedala. Namiesto toho si zovrela kolená a pozrela na oceán.
V jej vnútri sa ozýval tichý dialóg:
Povedz mu to. Povedz, čo si videla. Ak sú tam rybári, zaslúži si to vedieť.
Nie. Možno to neboli oni. Možno to bolo len svetlo. A ak to povieš, začne veriť, že sa blíži záchrana. A ak sa mýliš? Ak mu dáš falošnú nádej?
Myšlienky sa pretláčali, ale napokon opäť vyhral strach z omylu.
Večer sa Marek pridal k deťom pri ohni. Hrali hru, kde sa hádzali kamienky do kruhu z mušlí. Každý zasiahnutý kamienok znamenal "hviezdu", ktorú si mohol hráč pomenovať. Isla kričala, že jej hviezda sa bude volať "Dúha", Taron si zvolil "Vlna". Keď prišla rada na Mareka, zamyslel sa a povedal: "Moja sa bude volať Návrat."
Dorota, ktorá stála opodiaľ, sa zachvela. To slovo – návrat – sa jej zarezalo do hrude ako kameň. Vzduch v sebe zrazu niesol iný význam.
"A tvoja hviezda, Dorota?" zavolala Isla.
Dorota si kľakla k piesku, vzala kamienok, chvíľu ho držala v prstoch a povedala: "Ticho."
Deti sa zasmiali, netušiac, čo v tom slove ukrýva.
Keď všetci zaspali, Dorota sa ešte raz vykradla na okraj osady. Nebolo to prvýkrát, čo sa v noci prechádzala, ale tentoraz to malo iný cieľ. Šla potichu, bosa, len s ľahkým plášťom okolo pliec. Nad hlavou svietil mesiac – obrovský, žltkastý, ťažký. Všetko sa zdalo pokojné. A predsa, v tej priezračnej tme sa každý tieň hýbal akoby žil.
Zastavila sa pri brehu a hľadela na zátoku. Bola prázdna. Ale jej oči sa nevedeli odtrhnúť od miesta, kde ich včera videla. Každá vlna sa jej zdala podozrivá. Každý odlesk – príliš pravidelný.
"Prečo to neviem nechať tak?" zašepkala.
Kľakla si k piesku, prstom doň napísala jediné slovo: Rybári.
Chvíľu naň hľadela. Slovo sa jej zdalo cudzie, ťažké, ako z iného života. Potom sa nadýchla, zmazala ho dlaňou a postavila sa.
"Zajtra," povedala nahlas, akoby hovorila sama so sebou. "Zajtra to zmizne. Ak to má byť len prelud, nech sa rozplynie."
Otočila sa a vrátila späť k osade.
Marek sa v tú noc prebudil, keď začul, že sa vrátila.
"Bola si vonku?" spýtal sa ospalo.
Dorota sa na okamih zarazila, potom ticho odpovedala: "Len som potrebovala vzduch. Bábätko ma nenechalo spať."
"Dobre?"
"Dobre," šepla a ľahla si vedľa neho.
Zaspávala s pohľadom do tmy.
Až keď sa mu dych spomalil, otvorila oči a v duchu si opakovala: Niečo sa zmenilo. Ale ešte nie dnes. Ešte nie.
- JK -