257. Čistinka

Slnko sa už vyhuplo vysoko, keď sa Dorota rozhodla, že je čas na kúpeľ. "Celá som od soli," povedala, "a cítim sa ako kus sušenej ryby. Poď, pôjdeme k prameňu."
Marek sa usmial a zobral kokosovú škrupinu, ktorú používali ako nádobu. "Tak poďme. A dúfam, že voda tam je taká chladná, ako si pamätám."
Prešli úzkou cestičkou cez hustý les, kde sa šum listov miešal s vtáčím krikom. Keď dorazili k čistinke s malým jazierkom napájaným prameňom, Dorota sa usmiala, akoby vstúpila do malého raja.
Voda bola priezračná, dno tvoril jemný piesok a hladinu obklopovali veľké listy rastlín. Slnečné lúče prenikali cez koruny stromov a odrážali sa na hladine.
Dorota zhodila oblečenie z palmových vlákien, ktoré si vyrobila a pomaly vošla do vody. "Je nádherná," zvolala a potopila sa až po plecia.
Marek ju nasledoval, voda bola studená, no osviežujúca. Smiali sa, špliechali jeden na druhého, akoby sa vrátili o roky späť – dvaja mladí ľudia, ktorí sa stratili svetu, ale našli jeden druhého.
Po chvíli sa Dorota priblížila k Marekovi a objala ho. Ich telá sa spojili vo vode, bozky boli jemné a vášnivé zároveň. Ruky sa hľadali pod hladinou, každý dotyk bol novým uistením, že všetko, čo prežili, ich priviedlo sem.
"Vieš," šepla Dorota, "keby sme mali odísť zajtra, už by som neľutovala. Toto mi stačí."
Marek jej pobozkal čelo. "Ale nikam nejdeme. Toto je len začiatok."
Vtedy to začuli.
Z lesa sa ozvalo zapraskanie. Nebol to vietor – to boli kroky. Ťažké, pomalé, niečo sa predieralo cez húštinu. Marek okamžite stuhol a potiahol Dorotu bližšie k sebe.
"Niekto nás sleduje," zašepkal.
Dorota, ešte celá mokrá, mala srdce až v hrdle. Oči upierala na tmavý tieň, ktorý sa objavil medzi stromami. Silueta bola nízka, ale široká. Pohybovala sa k jazierku, praskali konáre, zvuky boli príliš výrazné, aby to bol len vietor.
Obaja stáli vo vode, napoly ukrytí, napätie by sa dalo krájať.
A potom sa to ukázalo.
Z húštiny sa vynorilo zviera – tapír. Telo mal mohutné, no pohyby prekvapivo pokojné. Jeho dlhý ňufák sa natiahol k vode, kde začal piť, akoby si ani nevšimol dvoch ľudí, ktorí naňho vydesene zízali.
Dorota si vydýchla a začala sa smiať. Smiech bol najprv nervózny, no potom sa premenil na úľavu. "Preboha, Marek… myslela som, že sú to ľudia!"
Marek si pretrel tvár. "Aj ja. A pritom je to len zviera, ktoré má asi rovnaký hlad a smäd ako my."
Tapír sa napil, chvíľu ich ignoroval a potom sa stratil späť v húštine.
Dorota sa oprela čelom o Marekovo rameno. "Vieš, že keby sme toto rozprávali na predošlom ostrove, všetci by si mysleli, že je to nejaký démon?"
Marek sa zasmial. "Áno. A pritom je to len obyčajné zviera. Také, čo tu bolo dávno pred nami a bude tu aj po nás."
Ich strach sa zmenil na uvoľnenie, smiech a znovu na nežnosť. Ešte chvíľu sa bozkávali, akoby chceli zahnať napätie, ktoré ich pred chvíľou zvieralo.
Ale keď sa znovu ponorili do ticha jazierka, Dorota si všimla, že na brehu ostali nové stopy. Neboli tapírie. Boli to stopy človeka...
- JK -