234. Cesta na sever

Ráno sa narodilo neisto, akoby aj slnko váhalo, či má vyjsť nad tento ostrov. Svetlo bolo bledé, plné hmly, ktorá sa ťahala pomedzi stromy a zakrývala zem. Čistinka so sochou zostala za ich chrbtami a pred nimi sa otváral chodník, ktorý sa tiahol k severu – presne tam, kam ukázal chlapec.
Marek kráčal vpredu s kameňom v ruke, ktorý síce stratil svoju nočnú silu, ale stále slabšie žiaril, ako keby si uchoval kúsok svetla. Dorota išla tesne za ním, opierala sa o jeho rameno a chlapec kráčal mlčky vedľa nej. Bol zvláštne pokojný, hoci jeho bosé nohy sa dotýkali tvrdej zeme, plnej koreňov a kamenia.
"Ako vieš, že tadiaľto je cesta?" spýtal sa Marek po chvíli, keď mu ticho začalo byť neznesiteľné.
Chlapec zdvihol oči, sivé a hlboké. "Pretože les mi to ukazuje. Vy ho vidíte ako temnotu. Ja v ňom vidím cesty."
Dorota si ho premerala, jej hlas bol tichý, ale naliehavý. "Kto si naozaj? Si len sen? Alebo…" položila si ruku na brucho, "…niečo, čo prichádza?"
Chlapec sa pousmial, no neodpovedal.
Dopoludnie bolo ťažké. Cesta ich viedla cez močaristé úseky, kde sa im nohy zabárali do blata. Všade voňala hniloba, ozývali sa čudné bublajúce zvuky, akoby zem dýchala. Marek musel Dorotu niekoľkokrát zdvihnúť na ruky, aby neuviazla.
"Už nemám silu," priznala, keď ju napokon položil na pevnejšiu pôdu. Jej tvár bola bledá a spotená.
"Musíš vydržať," šepol Marek. "Pre nás dvoch aj preňho."
Chlapec sa na ňu pozrel a bez slova jej podal kokosový orech, ktorý niesol. Bol plný sladkej vody. Dorota sa napila a jej pohľad na chvíľu zmäkol.
Po niekoľkých hodinách dorazili k rúbanisku. Stromy tam nepadli prirodzene – boli posekané, kmene rozštiepené na polovice, niektoré stále zapichnuté do zeme ako kôly. Bolo to miesto, kde ľudia pracovali. Ale nebolo tam nikoho. Len pozostatky.
"Tu niekto žil," zašepkala Dorota.
Marek si kľakol k jednému kmeňu a dotkol sa ho. Drevo bolo suché, tvrdé. "Nie je to dávno. Možno pár rokov. Možno menej."
Chlapec kráčal pomaly cez rúbanisko, jeho prsty prechádzali po kôre. "Toto bola osada. Oni stavali chaty, oheň, ploty. Ale potom prišli tiene."
"A čo sa stalo s ľuďmi?" spýtal sa Marek.
Chlapec sa otočil, jeho oči sa zaleskli. "Niektorí sa stratili v lese. Niektorí sa pridali k tieňom."
Dorota stiahla obočie. "Pridali? Ako sa môže človek pridať k tieňom?"
"Stačí," odvetil chlapec, "ak uverí, že už nemá domov."
Popoludní našli zvyšky chaty. Drevo bolo zčernalé, akoby vyhorené, ale múry ešte stáli. Vo vnútri ležali rozbité nádoby z kokosových škrupín, zhrdzavený nôž a na zemi kruh z kameňov, ktorý pripomínal oltár.
Dorota sa zastavila a oči sa jej zaliali slzami. "Je to rovnaké… rovnaké kamene, ako keď sme prišli na náš ostrov."
Marek sa poobzeral. "Možno tu boli iní ako my. Možno nie stroskotanci."
Chlapec k nim pristúpil a položil ruku na jeden z kameňov. "Oni tiež hľadali cestu. Ale nenašli ju."
"A my ju nájdeme?" spýtal sa Marek priamo.
Chlapec sa mu pozrel do očí. "Len ak pôjdete ďalej. Len ak vydržíte noc, ktorá príde."
Podvečer ich zastihol pri rieke. Bola úzka, ale prudká, jej voda páchla železom a krvou. Na jej brehu ležali rozpadnuté člny, celé obrastené machom. Dorota si k nim sadla, unavená a Marek sa zohol nad vodu. Videl vlastnú tvár – ale zdala sa mu cudzia. Staršia. Vyčerpanejšia.
Chlapec stál na druhom brehu, hoci nikto nevidel, ako sa tam dostal. "Musíte prejsť. Ale voda vás skúsi zastaviť."
"Ako?" spýtal sa Marek.
"Ukáže vám to, čo nechcete vidieť."
Dorota sa zatriasla. "Ja… ja nemôžem."
Marek ju objal. "Spolu. Ako vždy."
Keď vstúpili do vody, okamžite ich obklopil chlad. Bola ľadová, prudká, narážala im do nôh, snažila sa ich zvaliť. A spolu s tým chladom prišli aj obrazy.
Marek videl svojho otca – ako naňho kričí, ako mu vyčíta všetky chyby, ako mu odvracia pohľad. Dorota videla svoju matku – plačúcu, keď ju opúšťala. Obaja počuli slová, ktoré sa im vrývali do srdca.
"Nikdy si nebol dosť dobrý."
"Nikdy si nebola dosť silná."
Dorota sa potkla, padla na kolená, voda ju takmer strhla. Marek ju zdvihol a zakričal: "Pozeraj na mňa! Nie na nich!"
Jej oči sa stretli s jeho. Držali sa navzájom, až kým konečne nevykročili na druhý breh.
Večer padal, keď tam stáli, premrznutí, mokrí, ale spolu. Chlapec stál pred nimi, jeho tvár bola pokojná, takmer nežná. "Prešli ste. Ste bližšie. Ale noc ešte príde. A tá rozhodne, či tu zostanete, alebo pôjdete ďalej."
Dorota sa oprela o Mareka, jej dych sa zmiernil. "Ďalej," zašepkala. "Musíme ísť ďalej."
A tak sa vydali na sever, do lesa, ktorý sa zdvihol pred nimi ako stena tmy, pripravená pohltiť všetko, čo nesie strach aj nádej.
- JK -