231. Hlas

Čistinka bola tichá, až nepríjemne. Len ten kameň v Marekových rukách vydával slabú zelenú žiaru, ktorá im osvetľovala tváre a kreslila tiene, akoby ich držal v inom svete. Dorota stála vedľa neho, oči rozšírené, dlaň na bruchu, akoby tým chránila dieťa, ktoré ešte ani nepoznala.
A potom to prišlo znova. Výkrik. Tentoraz dlhší, zreteľnejší. A áno – nebol to hlas zvieraťa. Bol to detský hlas, znejúci z diaľky, kdesi hlboko v lese.
Dorota sa zatriasla. "To bolo dieťa, Marek. Prisahám, že áno."
Marek cítil, ako mu zovrelo hrdlo. "Ale ak je to pasca?"
"Pasca?" zasyčala. "Ak je tam dieťa, nemôžeme tu len stáť."
Znovu sa ozvalo. Slabšie, akoby sa vzdialilo, ale stále zreteľné. Hlas, ktorý plakal. Volal.
Marek sa pozrel na svietiaci kameň, potom na Dorotu. V očiach jej horela nádej – a strach zároveň.
"Dobre," povedal napokon, ticho a rozhodne. "Pôjdeme za ním. Ale budeme opatrní."
Cesta za hlasom bola ako kráčanie do hlbokej vody – každý krok ťažší než ten predtým. Korene stromov im podlamovali nohy, listy sa zachytávali o oblečenie. Marek držal kameň pred sebou, jeho svetlo sa odrážalo od kmeňov a vytváralo mihotavé obrazy, ktoré sa podobali na tváre.
Dorota kráčala za ním, no Marek cítil, ako sa jej dych zrýchľuje. "Zvládneš to?" spýtal sa.
"Musím," odvetila, hoci jej hlas bol slabý.
Les okolo nich sa menil – stromy rástli vyššie, ich koruny sa spájali a zatvárali oblohu. Tma bola takmer úplná, nebyť toho kameňa. A v tej tme znovu zaznel plač – tentoraz bližšie, jasnejší.
Dorota zastala. "To nie je obyčajný hlas… Marek, počuješ? Je v ňom… niečo známe."
Marek stuhol. Počúval. A mal pocit, že má pravdu. Ten hlas mu nepripadal cudzí. Niečím pripomínal ozvenu, akoby už dávno kedysi niekoho takého počul.
O pár minút dorazili na ďalšiu čistinu. V jej strede stál nízky kameňový kruh, zarastený machom a uprostred – dutina, pripomínajúca starý oltár. Nad ňou sedelo dieťa.
Bolo bosé, v otrhanom plášti, hlavu malo sklonenú, tvár ukrytú pod vlasmi. Plač vychádzal z jeho hrdla, ale keď sa Marek s Dorotou priblížili, zdvihlo hlavu.
Dorota zalapala po dychu. "Bože môj…"
Chlapec mal tvár… až nepríjemne známu. Jeho oči boli sivé, presne ako oči starca, ktorého stretli na predošlom ostrove. Ale zároveň v nich bola iskra mladosti – a zraniteľnosti.
"Pomôžte mi," zašepkal chlapec. "Stratil som sa."
Marek cítil, ako sa mu rozbúchalo srdce. Pozrel na Dorotu – v jej tvári bola zmes šoku a dojatia. "To je on," vydýchla. "Ten zo sna. Ten chlapec."
Marek stisol kameň vo svojej ruke. "Kto si?" spýtal sa, hlas mal napätý.
Chlapec sa naňho pozrel a v jeho očiach sa zalesklo čosi, čo bolo ťažké pomenovať. "Som ten, koho hľadáš. Som ten, kvôli komu ste tu."
Dorota pokročila dopredu, ale Marek ju zadržal. "Počkaj. To môže byť pasca."
"Nie," zavrtela hlavou. "On je skutočný. Viem to."
Chlapec znovu natiahol ruku. "Ak nepôjdete so mnou… prídu oni. A potom už bude neskoro."
Vtom sa okolo nich pohol les. Listy zašuchotali, konáre zapraskali a zo všetkých strán sa ozvali ťažké kroky. Marek okamžite postavil Dorotu za seba a zdvihol kameň. Svetlo sa zosilnilo, akoby reagovalo na hrozbu.
Z tieňov sa začali vynárať postavy – vysoké, zhrbené, celé pokryté čiernym blatom a listami. Ich oči žiarili bielo, beztvaré a pohybovali sa k nim pomaly, ale istým krokom.
Dorota sa zachvela. "Čo to je?!"
Chlapec za oltárom zašepkal: "Tiene ostrova. Oni strážia cestu. Ak chcete prežiť, musíte ma vziať so sebou."
Marek sa rozhodol. Chytil Dorotu za ruku, druhou schmatol chlapca a zdvihol ho z oltára. Kameň v jeho ruke zažiaril tak silno, že postavy na okamih cúvli, zakryli si tváre a zasyčali, akoby ich svetlo pálilo.
"Bežíme!" zakričal Marek.
A tak bežali – cez čistinku, do hustého lesa, chlapca medzi sebou. Tiene za nimi kričali, dupot ich nôh dunel v noci, ale svetlo kameňa razilo cestu vpred.
Keď konečne zastali, dychčali, pot im stekal po čele a Dorota sa držala za brucho, snažiac sa upokojiť dych. Chlapec bol medzi nimi, ticho, jeho oči sa leskli v žiare kameňa.
"Kto si?" spýtal sa Marek ešte raz, zadýchaný.
Chlapec sa na nich usmial – smutne, akoby už poznal ich otázky aj odpovede. "Som ten, ktorého otec chcel zabiť. A matka ma zachránila."
Dorota znehybnela. "Bože…" zašepkala. "On… je Aroven."
- JK -