23. Znovuzjednotenie na úsvite

Dorotu prebudil jemný šuchot v lese. Najskôr si myslela, že sa jej to len zdá – že je to len vietor preháňajúci sa medzi palmami. No keď sa zvuk ozval znova, tentoraz hlasnejší a naliehavejší, jej srdce začalo divoko biť. Prudko sa posadila, napätie v jej tele narastalo. Pozerala do polotmy, jej dych bol plytký a neistý. Ranné slnko sa len pomaly predieralo na obzor, jeho prvé zlatisté lúče sa nežne dotýkali piesku, no neprinášali útechu. Namiesto toho zosilňovali jej úzkosť. Bola sama. Úplne sama. A zvuky sa približovali.Dorota cítila, ako sa jej hrdlo sťahuje od strachu. Mohol to byť nejaký divý tvor? Neznámy príchodzí? Alebo len jej vyčerpaná myseľ, ktorá sa s ňou pohrávala po prebdenej noci plnej desivých myšlienok? Nemohla si byť istá.Bez ďalšieho rozmýšľania sa rozbehla smerom k oceánu. Jej nohy, unavené a slabé, ledva niesli jej trasúce sa telo. Každý krok ju napĺňal ešte väčším strachom. Keby tak tu bol Marek. Tá myšlienka ju zabolela hlboko v hrudi, ako ostrý nôž. Do očí sa jej tlačili slzy, ale neodvážila sa spomaliť. Keď dorazila k veľkej skale na pobreží, prikrčila sa za ňu, ruky si pevne ovinula okolo kolien a snažila sa upokojiť dych.Počúvala.Oceán jemne hučal v rytme vĺn, vietor sa pohrával s pieskom. No niečo bolo iné. Tiché kroky. Lístie, ktoré šušťalo pod niečími nohami. Zatajila dych. Napätie jej pulzovalo v každom svale. A potom ho zbadala.Zo šera lesa sa vynorila postava. Najprv len tmavý tieň, ktorý sa pohyboval pomaly, akoby váhal. Dorota cítila, ako jej srdce stislo niečo pevné, bolestivé. Nie... to predsa nemôže byť... nie on...Ale bol to on.Marek.Jej pery sa rozochveli, oči sa jej zaliali slzami. Jeho chôdza bola neistá, ramená ochabnuté od vyčerpania, ale bol to Marek. Bol živý. Bol skutočný. A pozeral sa priamo na ňu. Ich pohľady sa stretli a všetko ostatné prestalo existovať. Čas sa zastavil, priestor sa zmenšil len na nich dvoch.Dorotu zaplavila vlna emócií tak silná, že sa jej podlomili kolená. Myšlienky sa jej miešali jedna cez druhú – Je to naozaj on? Prežil? Som v sne? Chcela sa ho dotknúť, pocítiť, že to nie je len prelud, že ho nestratila."Marek...," jej hlas bol len chvejivým šepotom, ktorý sa stratil v rannom vánku.A potom sa rozbehla.Bežala tak rýchlo, ako jej telo dovolilo. Piesok jej chladil bosé nohy, ale ona to nevnímala. Potrebovala ho cítiť, potrebovala vedieť, že je to skutočné. Každý krok ju približoval k nemu, a s každým sa jej srdce roztĺklo rýchlejšie.Marek sa tiež rozbehol, jeho oči boli naplnené rovnakou zmesou šoku a nádeje. A potom sa stretli.Ich telá sa zrazili v silnom objatí, ktoré ich takmer povalilo na zem. Dorota sa mu vrhla do náručia, jej prsty sa zaborili do jeho mokrej košele, zovrela ho tak pevne, akoby ho už nikdy nechcela pustiť."Si tu... si tu..." šeptala medzi vzlykmi, jej hlas sa lámal od návalu emócií.Marek ju držal rovnako pevne, jeho ruky ju obopínali tak, akoby ju chránili pred všetkým, čo ich oddelilo. Jeho dych bol rozochvený, jeho srdce búšilo rovnako rýchlo ako jej."Dorota... preboha...," zašepkal, jeho hlas sa chvel. "Bál som sa... že som ťa stratil... že ťa už nikdy neuvidím..."Dorota sa odtiahla len na šírku dlane, aby sa mohla pozrieť do jeho tváre. Slzy jej stekali po lícach, ale neprestávala sa na neho dívať, akoby sa chcela uistiť, že je skutočný."Myslela som... že ťa oceán vzal," vzlykla, "že som ostala sama... že si..."Marek sa jej nežne dotkol tváre, jeho prsty boli trasúce, ale v jeho pohľade bolo niečo hlboké. "Nikdy som to nevzdal, Dorota. Celý čas som myslel na teba. Vedel som, že ťa musím nájsť, aj keď som nevedel, kde si..."Dorota sa zasmiala cez slzy, jej telo sa triaslo, ale teraz už nie od strachu, ale od šťastia. "Si blázon... úplný blázon...," šepla, jej ruky stále spočívali na jeho hrudi, cítila tlkot jeho srdca.Marek sa usmial, jeho čelo sa dotklo jej. "Možno... ale nikdy by som ťa nenechal samú. Nikdy, rozumieš?"Dorota prikývla, slzy jej tiekli dolu lícami, ale už to neboli slzy bolesti. Boli to slzy úľavy a šťastia."Sľúb mi, že ma už nikdy neopustíš, Marek..." šepla, jej hlas bol naliehavý, prosebný.Marek ju ešte pevnejšie objal a zašepkal: "Sľubujem... až do konca. Vždy budem pri tebe."Zostali tam, držali sa, ich telá sa pomaly upokojovali. Slnečné lúče ich obklopili zlatistým svetlom nového rána, ktoré im prinieslo nový začiatok."Musíme sa postarať o seba," povedal Marek po chvíli. "Tento ostrov... bude náš domov, kým nepríde záchrana."Dorota mu pevne stisla ruku a s náznakom úsmevu prikývla. "Nezáleží na tom, kde sme. Kým sme spolu... zvládneme všetko."A s týmto vedomím, s týmto tichým sľubom v srdci, sa obaja vydali čeliť novému dňu – tentoraz už nie sami, ale spolu.

- JK -