216. Tieň v ohni

Noc sa vliekla s napätím ostrým ako nôž. Obloha bez hviezd visela nad ostrovom ako ťažký záves a Marek s Dorotou sedeli chrbtami k útesu, oči upreté do plameňov. Každý praskot v lese, každý závan vetra, ktorý rozvlnil palmové listy, v nich vyvolával záchvev obavy. Boli hore. Obaja. Ani len nemrkli.Piko sedel na konári, tesne nad ich hlavami, nepokojný. Namiesto zvyčajného štebotu len hľadel jedným smerom – k lesu. Niečo tam bolo. Niečo, čo ani on nevedel pomenovať.Zrazu sa to stalo.Piko spustil ostrý, prenikavý škrekot. Taký, aký od neho ešte nikdy nepočuli. Krídla rozprestrel do strán, perie nahrbené, ako by sa bránil neviditeľnému nepriateľovi.Marek okamžite vstal, chopil sa kopije s hrotom z mušle a rozhliadol sa. Dorota schmatla horiacu vetvu z najbližšieho ohniska.Vtedy sa to ozvalo – šuchot, dupot, beh.Niečo bežalo lesom. Rýchlo. Chaoticky. Nie jedno. Viac nôh. Praskanie konárov, ťažké nádychy, dychčanie. A medzi tým… zvláštne dýchanie, akoby zadýchané, staré, hrdelné."Marek…" Dorotin hlas sa chvel, no neodvrátila pohľad.Potom sa to ukázalo – svetlo.Malé, oranžové svetlo, ktoré sa mihalo medzi stromami. Pohybovalo sa rýchlo, sem a tam, akoby niekto bežal s fakľou, ale nevedel, kam mieri. A potom sa zastavilo – presne na okraji lesa.Postava.Nie celá, len tieň osvetlený vlastným plameňom. Postava nebola vysoká. Bola zhrbená, hlava naklonená do strany, akoby jej krk nedržal váhu veku. Ale stála – priamo oproti nim. Len pár metrov v tieni paliem.Marek urobil krok vpred. "Hej! Kto si?!"Žiadna odpoveď. Len to svetlo a dych. Tichý, ale zreteľný. Ako stará pec, ktorá už nevládze horieť."Zostaň tu," povedal Marek Dorote a vykročil. Pevne zvieral kopiju, krok za krokom, piesok mu unikal spod nôh, no jeho zrak bol upretý len na tú bytosť.Keď sa priblížil, fakľa osvetlila tvár.Stará žena. Veľmi stará. Takmer priehľadná pokožka, vrásky hlboké ako pukliny v skale, vlasy zlepené do strieborných chumáčov. Ale oči… tie boli zvláštne. Sklenné, akoby nežmurkali. A úsmev – úsmev plný zubov, ktoré už nemali patriť živej bytosti.Začala cúvať. Pomalými krokmi, fakľu držala pred sebou, akoby Marek bol ten, koho sa bála. No pri každom kroku dozadu sa jej ústa hýbali. Šepkala niečo nezrozumiteľné. Niečo, čo znelo ako stará pieseň, alebo zaklínadlo.Marek sa mračil. Sústredene ju sledoval, krok za krokom, keď zrazu…Zasiahlo ho to. Výkrik."MAREEEK!!!"Dorotin hlas. Zúfalý. Zlomený. Otočil sa.A v tom okamihu to uvidel – Dorotu niečo ťahalo do vody.Nohy jej mizli v piesku, bránila sa, ale zanechala v ňom len ryhy. Vlasy rozlietané, ruky škrabali zem, kričala, volala jeho meno. Z oceánu k nej viedli stopy. Tiahli sa ako ryhy po podlahe. Niečo ju ťahalo…"Nie!" zvrieskol Marek a rozbehol sa.Ale vtedy… rana. Prudká. Z boku. Ako kladivo.Bolest. Neznesiteľná.Zrútil sa na kolená, zapotácal sa a spadol. Stará žena – v ruke držala kus koreňa alebo palicu, ktorou ho z celej sily udrela. A keď sa pozrel posledný raz, cez zatvárajúce sa oči, videl len, ako sa nad ním skláňa, pery stále hýbe a oči sa mu vpíjajú do duše.Omráčenie. Tma. Ticho.A potom už len zvuk oceánu. Tlmený. Ako by sa svet zastavil.

- JK -