214. Tí, čo prišli z tieňa

Noc sa vliekla pomaly, ako by sa sama bála vstúpiť do ich nového sveta. Plamene ohňa jemne šľahali do výšky, ožarovali kúsky dreva, ktoré Marek s Dorotou nazbierali cez deň a ich tváre – bledé, unavené, ale pokojné. Od príchodu na nový ostrov mali pocit, že prežili deň bez katastrofy. Ticho, Piko ticho odfukoval v tieni prístrešku, Dorota sedela s kolenami pri hrudi a Marek sa zohýnal k ohňu, prikladal.
"Vieš, možno to tu nebude až také zlé," zamrmlala Dorota, hľadiac do plameňov.
"Možno," odpovedal Marek. "Možno sme dostali druhú šancu."
A vtedy to prišlo.
Ticho sa zmenilo. Nie dramaticky, nie náhle. Skôr ako keď prestane fúkať vietor a človek si uvedomí, že niečo chýba. Z hlbín nočného lesa, z miesta, kde sa piesok menil na zeleň, kde palmy vytvárali prirodzený múr medzi známym a neznámym, zaznel šepot.
Nie vietor. Nie zviera. Nie vták. Šepot. Tiahly, nezreteľný, akoby ho niekto rozprával priamo do uší, ale zároveň z diaľky.
Marek sa narovnal. "Počula si to?" spýtal sa ostro.
Dorota len prikývla. Stiahlo jej hrdlo. Hrdzavý zvuk, ako keď listy hovoria medzi sebou, ale príliš zreteľne, príliš… ľudsky.
Marek neváhal. Pristúpil k ohňu, siahol do plameňov a vytiahol dlhý konár, ktorého koniec horel červenooranžovým ohnivým jazykom. Obrátil sa smerom k pralesu.
"Hej! Kto tam je?!" zvolal a zamával fakľou.
Žiadna odpoveď.
Dorota vstala, prikrčila sa k zemi, sledovala, ako Marek pomaly kráča k hranici pláže. Piesok sa mu lepil na nohy, vzduch zhustol. Oheň sa mihotal za ním a vytváral tieň jeho postavy, ktorý sa kýval po kmeňoch paliem.
"Ukáž sa!" zvolal znova.
Z lesa vyšiel tieň. Bez zvuku. Bez varovania. Ako keď sa šero stane súčasťou reality. Postava – vysoká, zahalená v niečom tmavom, možno dlhom plášti, alebo len tiene prikrývali jej telo – sa zrazu zjavila len pár krokov od Mareka.
Zastavil sa. Dýchal plytko. Zodvihol fakľu vyššie.
"Kto si?" vyšlo z neho chrapľavo.
Postava nepovedala nič. Ale zdvihla ruku.
A v tej ruke držala palicu. Dlhú, tenkú, zakrivenú na konci. S jediným, rýchlym pohybom ňou šľahla smerom k Marekovej fakli. Plameň zhasol. V tme ostalo len tlejúce červené srdce konára.
Marek cúvol. Nestihol sa ani nadýchnuť, keď postava prehovorila. Tichý, deravý šepot. Slová, ktoré nedávali zmysel, slabiky, ktoré sa rozpadali ešte skôr, ako ich stihol spracovať. Zvláštny jazyk. Ale tón bol jasný – výstraha. Hrozba. Niečo temné.
A potom – nič. Postava sa otočila a pomalým, pevným krokom odkráčala späť do lesa. Neponáhľala sa. Ako by to celé malo byť len tichým oznámením: "Vieme o vás."
Marek stál ako prikovaný.
"Marek!" zvolala Dorota.
Otočil sa, pripravený bežať späť k nej – ale ona bola bledá, rukou ukazovala smerom k oceánu. Tam, na druhej strane pláže, v tme, ktorá ešte zakrývala obzor, stála druhá postava.
Nepohybovala sa. Len stála. Sledovala ich. A potom – rovnako pokojne – sa otočila a zmizla v tme.
Marek dobehol k Dorote. Dýchali rýchlo, obaja. Nikto z nich nič nepovedal. Nebolo čo.
Zvyšok noci nespali. Piko sa schoval pod ich provizórny prístrešok a ani nepískol. Oheň opäť rozžiarili, tento raz opatrnejšie a drevo prikladali pravidelne. Každý tieň sa im zdal podozrivý. Každý šum nebezpečný.
Ráno prišlo ako spása, ale nedonieslo pokoj. Ich oči boli unavené, no bdelé. Mlčky chodili po pláži, zbierali drevo, kontrolovali zásoby. Hovorili málo. Iba keď bolo treba. Strach sa usadil v ich vnútri ako chlad v kostiach – pomaly, ale nezadržateľne.
A keď sa slnko začalo opäť skláňať, Marek konečne prehovoril: "Dnes v noci nespíme. Striedame sa."
Dorota prikývla. "A možno raz zistíme… kto sú oni."
Ale v hĺbke duše si ani jeden nebol istý, či to naozaj chcú vedieť.
- JK -