190. Na hrane...

Marek bežal. Jeho telo už dávno prekročilo hranice únavy, bolesti, kyslíkového deficitu. Všetko v ňom horelo, ale on nevnímal nič iné než obraz – Dorota, ako mizne v člnku, Dorota v rukách starca, Dorota so zavretými očami, bezmocná, ako bábka.Bežal ako šialený, ako posadnutý. Piko, ktorý ho od začiatku prenasledoval, sa dávno vytratil – nedokázal držať krok, kdesi sa stratil v korunách stromov, vyčerpaný z toho, čo prežil. Marek bežal sám, cez ostrov, cez húštinu, okolo záhradky, okolo jazierka, až ku skalnatému hrebeňu. Všetko, čo mu predtým trvalo pol dňa, teraz zdolával za desiatky minút. Každý strom si pamätal, každý koreň vedel obísť. Bežal ako vlk cez svoj domov, ako človek, ktorý stratil lásku a má len jeden pokus získať ju späť.Keď dorazil k výbežku, vietor ho privítal ako prvý. Ostrý, chladný, drsne sa oprel o jeho telo a nad hlavou mu roztočil palmové listy do šialeného tanca. V diaľke sa formovali tmavé mraky, obzor bol mliečny, ťažký, hustý. Prichádzala búrka.Marek stál na skale, kričal ako zúfalec."Dorota! DOROTAAAA!!!"Jeho hlas pohltil vietor, ktorý sa medzitým zmenil na živel. Behal medzi kameňmi, šmýkal sa na mokrých skalách, dlanami sa pridŕžal ostrých výstupkov. Zúfalo hľadal akúkoľvek stopu, akýkoľvek náznak, že niekam zmizli.A zatiaľ... vo vnútri jaskyne bol pokoj.Kvilenie vetra nepreniklo dovnútra, len jeho dych sa jemne odrážal od stien ako vzdialený spánok starého sveta.Starec sedel naproti Dorote. Oči hlboké, tvár nečitateľná. Jeho ruky sa pomaly načiahli po nožík, ktorý predtým položil pred ňu. Vzal ho do dlane. Otočil čepeľ smerom k nej.Dorota sa ani nepohla. Oči rozšírené, dych plytký. V ušiach jej ešte stále znela ozvena: "Forgive me."Starec sa postavil. Pomaly, no s istotou. Ako tieň z prastarého príbehu. Urobil k nej krok. Potom ďalší. Vytiahol ruku s nožom. Čepeľ sa zaleskla v svetle ohňa.A vtedy prehovoril. Po anglicky, ale Dorota rozumela každému slovu."Musím zničiť, čo milujem... aby som ťa oslobodil."Zavládlo ticho. Ale nie obyčajné ticho. To druhé. Ticho, ktoré prichádza tesne pred výkrikom. Čepeľ sa pohla. Jeho ruka sa zdvihla.Dorota zalapala po dychu. Chcela sa pohnúť, ale telo ju neposlúchalo. Ako keby bola prikovaná k zemi, ako keby v nej niečo čakalo, čo musí prísť.A vonku – Marek narazil na škáru v skalnej stene. Len malý otvor, skrytý pod previsom zarasteným liánami. Drobné stopy v piesku, odlomený konár. Dych sa mu zrýchlil.Zohol sa. Pretlačil cez úzky vchod. Telo mu drásali kamene, ale nezastavil sa. Vošiel do jaskyne z opačnej strany.A vtedy sa vonku zdvihol oceán.Vlna narazila do skál s takou silou, až to Marekovi rozochvelo kosti. Voda vyšplechla do výšky, ako varovanie.V jaskyni, pár metrov pred ním, stál starec nad Dorotou. Nôž v ruke. Ruka pripravená.Marek zmeravel. Nezakričal. Prikradol sa bližšie. Ticho. Krok po kroku. Telo napnuté ako šelma.A tesne pred tým, ako starec urobil pohyb –Marek vyrazil.Zvreskol z plného hrdla: "NECHAJ JU!"Čepeľ sa mihla. Dorota skríkla.A v tej chvíli sa zem zatriasla. Vlna narazila do skalnej steny. Oheň sa zachvel. Kresby sa rozkývali v tieni.Marek dobehol k nim, zrazil starca ramenom. Nôž spadol na zem, zarezal sa medzi kamene. Starec narazil chrbtom o stenu, dych sa mu vytratil z pľúc.A Dorota...Dorota sa konečne nadýchla. Hlboko.A pochopila, že Marek... prišiel.Že to prežil. Že sa nezastavil.Že prišiel cez celý ostrov, cez hnev, cez vodu, cez ticho, cez nočnú mory.A je tu.Ich pohľady sa stretli.A zrazu vietor vo vnútri jaskyne narazil. Ako výkrik prírody. Ako výbuch duší.Ticho sa roztrhlo.Ale príbeh......ešte neskončil.

- JK -