189. Zlomený vor, zlomené srdce

Marek bežal. Nie kráčal, nešiel rýchlou chôdzou – bežal naplno, bez ohľadu na bolesť v lýtkach, na zodraté nohy, na škrabance od kríkov a haluzí, ktoré mu šľahali do kože. Dýchal cez ústa, lapal po vzduchu, ale nezastavoval. Myšlienky mu výskali v hlave ako divé kone: Dorota, Dorota, Dorota, zachráň ju, nájdi ju, dostaň ju späť. Každý krok bol bolestivý, ale ešte bolestivejšia bola predstava, že kým on sa brodí lesom, Dorota sa možno práve teraz vzdáva. Alebo je jej ubližované. Alebo... je už neskoro.
Keď konečne dorazil na ich pobrežie, kde nechali svoj vor, v hrdle mu zmrzol vzlyk a v žalúdku sa mu niečo zovrelo tak silno, že mal pocit, že sa sám zrúti. Piesok pred ním bol rozrytý, voda spenená, vietor sa oprel do stromov a medzi všetkými tými zvukmi sa ozýval ten najhorší – ticho.
Vor tam nebol.
Nebol však ani preč.
Bol rozbitý.
Jeho časti – veľké kláty palmy, liany, kusy konštrukcie – sa váľali na pláži ako mŕtvoly. Niečo z neho uviazlo medzi kameňmi. Niečo iné už odnášali vlny späť do oceánu. Plachta – ich provizórna z gumenného člnu – sa trhala vo vetre ako zúfalý pozdrav z bojiska, kde prehrali. A niekde uprostred toho chaosu – Marek klesol na kolená. Ruky si zaryl do piesku, zovrel ho v päsť, a z hrdla mu vyšiel výkrik tak surový, tak živočíšny, až by sa ostrov mohol na sekundu zatriasť.
"Nie... nie... nie... prečo?!" zreval do vetra, hoci mu nik neodpovedal.
Chytil jeden z kusov palmy a z celej sily ho hodil do vody. Potom ďalší. A ďalší. Piesok pod ním bol mokrý nielen od vĺn, ale aj od sĺz, ktoré sa už nedali zastaviť. Všetko sa rozpadalo. Nádej. Nástroj záchrany. Plán. Všetko, na čom pracoval, všetko, čo robil s predstavou, že raz ich to dovedie domov, preč z ostrova... preč k životu. Teraz mu z toho zostali len trosky a prázdne ruky.
No potom – v tom tichu – niečo v ňom povstalo.
Nie vzdor. Nie odvaha.
Ale vôľa.
Vstal. Ťažko. Pomaly. S očami stále červenými a plecami premočenými potom. Ale vstal. Chytil jeden zo svojich oštepov, potom prešiel k troskám, kde bol zastrčený nôž z mušle. Vytiahol ho. Očistil o ruku. Pozrel sa smerom k západu.
Do tej časti ostrova, kam Dorotu starec mohol uniesť.
A rozhodol sa.
Pobeží späť. Hoci aj cez celý svet.
Zatiaľ – na druhej strane ostrova – sa loď so starcom a Dorotou priblížila k dlhému výbežku z čiernych skál, ktorý sa pri ich doterajších výpravách vždy zdal byť len bariérou medzi oceánom a hustým pralesom. Vyzeral neprekonateľne, neprístupne, zarastený nepriehľadným porastom, nehodný pozornosti. A predsa – v jeho tieni, medzi vyčnievajúcimi balvanmi, sa objavil vchod.
Skrytý v spleti lián a machu, vchod do úzkej jaskyne, ktorej si nikto iný nevšimol. Nikdy.
Starec prirazil k brehu, vytiahol čln do tienistej zátoky, ktorá sa stratila medzi skalami. Dorotu, teraz už pri plnom vedomí, ale stále so zviazanými zápästiami, opatrne vytiahol z člna a odviedol dovnútra. Neodporovala. Tvár mala bledú, pery popraskané, no oči – tie sa nedali oklamať. Plné strachu, áno. Ale aj vzdoru. Už vedela, že žije. A že Marek bojuje. A ona – sa ešte nevzdá.
Jaskyňa bola väčšia, než sa zdala zvonka. Po pár metroch sa otvorila do oválnej miestnosti, kde v strede tlel oheň, a po stenách – akoby ich niekto pomaly, roky, roky vymaľovával – sa tiahli kresby. Jemné, hnedé čiary z uhlíkov, zafarbené machom a prstami, tvorili obraz muža, ženy a malého dieťaťa. Boli tam aj vtáky, člny, stromy, obloha.
Ale najmä – slová.
V angličtine. Napísané trasľavou, ale čitateľnou rukou.
Love. (láska)
Forgiveness. (odpustenie)
Start again. ( začať odznova)
a dátumy:
18.08.2018.
14.08.2014.
Dorota sa zastavila. Oči jej prebehli po nápisoch. Dátumy. Slová. Hlboké ako jazvy. Mohli to byť stratené narodeniny, výročia, tragédie. Ale hlavne – svedectvá minulosti. O človeku, ktorý tu nebol len mesiac. Ale možno roky. Možno viac.
Starec ju posadil k ohňu. Nehrubo. Ale rozhodne. Potom k nej pristúpil, položil pred ňu nôž – ostrý, opotrebovaný, ale čistý.
A sadol si oproti nej.
Dlho mlčal.
Dorota dýchala plytko. Oči sa jej zaleskli, ale nepovedala nič. Bála sa, že každé slovo môže byť posledné.
Starec k nej konečne zdvihol pohľad. A prvý raz prehovoril zrozumiteľne. Jeho hlas bol chrapľavý, ale nie nepríjemný. Znel ako ozvena niekoho, kto dávno zabudol hovoriť, ale pamätá si slová, čo ešte bolia.
"Forgive me." (ODPUSŤ MI)
A ticho, ktoré po tom zavládlo, sa dotklo všetkého.
Aj jej.
Aj neho.
Aj celého ostrova.
- JK -