182. Tretí tieň

Dorota sedela na skale a oči jej prehľadávali každý kúsok ostrova, keď sa medzi stromami zrazu mihla známa postava. Hneď ju spoznala – Marek. A hoci sa jej nedal pokyn, hoci to nebolo dohodnuté, vstala. Nie z rozumu, ale zo srdca. Z inštinktu. Z lásky. A z potreby vedieť.
Zbehla dolu svahom, predierala sa medzi konármi, oštep v ruke, Piko jej krúžil nad hlavou. Keď konečne dobehla k miestu, kde Marek stál s hlavou mierne sklonenou, takmer sa do neho vrhla.
"Videla som ťa zhora, chcela som čakať, ale nemohla som," povedala zadýchane.
Marek ju zachytil. Na sekundu sa stratila v jeho objatí. A potom – ticho.
"Kto to bol?" zašepkala.
Marek pozrel smerom, odkiaľ prišiel. "Neviem. Ale... bol to človek. Stará postava, ale rýchla. Prístrešok, čerstvé ryby, ohnisko, hroby. A pohyb. Neskryl sa. Neutekal. Len... žil tam."
Dorota otvorila ústa, no hneď ich zatvorila. V očiach sa jej miešali emócie – úžas, strach, zvedavosť. "A videl ťa?"
"Myslím, že áno. Ale neotočil sa. Ako keby... vedel, že ho sledujem. Ale nič neurobil."
Celý zvyšok dňa trávili v jaskyni, ticho debatovali. Hlasmi, čo len šeptali. Myseľ plná otázok, žiadna odpoveď. Kontaktovať ho? Ísť k nemu? Poslať signál? Alebo čakať?
"A čo ak je nebezpečný?" povedala Dorota. "Možno nás nechal nažive len preto, že si nás ešte nechce... získať."
"A čo ak nie je vôbec sám?" dodal Marek. "Možno sú viacerí. Alebo je to niekto, kto tu zostal tiez po havárii. Ale prečo by sa skrýval?"
Piko sa držal pri nich. Niekedy zakrúžil po jaskyni, inokedy len sedel, hlavou nakláňal, akoby počúval ich srdcia. A keď sa stmievať začalo, Piko sa zdvihol, zosadol Marekovi na plece a naposledy za deň zakričal. Krátko. Ale inak bol celý čas ticho.
Noc padla ako náhly záves.
Sedeli opäť pri ohni, nie však chrbtom k vchodu. Tentoraz čelom. Strážili ho. Ani jeden nevedel spať. A keď sa ozvalo prask, jemné, ale jasné, akoby niekto nešikovne stúpil na suchú haluz, obaja vstali súčasne. Marek chytil oštep, Dorota sa schovala za jeho chrbát. Piko sa napol ako šíp.
Ďalší zvuk. Praskanie. A šuchot.
Marek sa pohol. Pomaly, ticho, oštep pred sebou, pohľad zúžený, uši pripravené zachytiť každý ďalší zvuk. Dorota mu chcela niečo povedať, no on sa len otočil a gestom jej naznačil: Zostaň. A vyšiel von.
V tme pred jaskyňou bolo vidieť len siluetu stromov a hmlistý obrys niečoho, čo sa mihlo za veľkým kmeňom. A potom...
Z lesa vystúpil.
Stará postava. Vysoká, zhrbená, s vlasmi ako popínavé korene. Plášť z listov a starých zvyškov látok visel z neho ako duch minulosti. V rukách nič. Len dlhý kus dreva – možno palica, možno zbraň.
Marek zadržal dych. Oštep zdvihol, ale nepohol sa.
Postava sa zastavila. Boli od seba možno desať metrov. Dýchali rovnaký vzduch. Les za chrbtom postavy sa mierne pohol – vietor, alebo niečo iné.
"Kto si?" zašepkal Marek, takmer neslyšne.
Starý muž neodpovedal. Hlavu mal mierne naklonenú, oči v tieni. A potom – ako keby sa rozhodoval medzi dvoma svetmi – sa otočil. Prudko. A rozbehol sa naspäť do lesa.
"Nie!" Marek zvolal a bez rozmýšľania sa rozbehol za ním. Inštinkt. Potreba. Zvedavosť.
Les ho hneď pohltil. Kríky ho šľahali po tvári, konáre mu rezali ruky, ale nezastavoval sa. Muž bežal prekvapivo rýchlo. Stopy boli čerstvé, vetvy sa ešte pohybovali po jeho dotyku. Marek bežal za nimi. Piko zakričal za ním, možno varovne, možno len zo zúfalstva.
Všetko bolo zelené, hnedé, rozmazané. Dych ťažký. Srdce ako zvon. Les zhusol. Beh sa zmenil na skákanie, na kľučkovanie. A potom – náhle – prask.
Marek stúpil na niečo mäkké.
Nie mäkké ako lístie. Nie ako blato. Iné...
A v tej chvíli sa zem pod ním prepadla.
Zrútil sa.
Cítil, ako ho niečo ťahá dole, reťaz lían sa okolo neho zovrela, telo sa otočilo, oštep mu vypadol z ruky. Padal len desiatok centimetrov, ale dopadol tvrdo. Hrudník mu zovrela bolesť. Bol v jame. Úzka, tmavá, zarastená – pasca.
Nad sebou videl hviezdy – len malý výrez neba. Ale medzi ním a nimi – siluetu.
Stará postava.
Pozrela naňho. Naklonila sa.
A potom zmizla.
Marek ostal ležať.
Ticho lesa sa zmenilo na dych vlastného strachu.
A ďalší príbeh sa začal v tme.
- JK -