181. Na druhej strane...

Ráno sa prebudilo pomaly. Ako by aj ono cítilo, že dnešný deň nesmie urobiť príliš prudký krok. Slnečné lúče sa len opatrne preplazili cez listy nad vchodom do jaskyne. Vzduch bol vlhký, ťažký a slaná aróma oceánu sa miešala so stopami popola z vyhasnutého ohňa.Marek sa díval na Dorotu. Ešte spala. Tvár mala pokojnejšiu než včera, ale jej ruky boli zovreté v päsť, ako keby aj v snoch cítila, že sa niečo deje. Piko spal stočený vedľa nej, perie mal jemne našuchorené. No keď Marek vstal, vták otvoril oko. Jedno. A potom druhé. Bez zvuku vyskočil na nohy.Marek si pripravil oštep. Vzal aj nôž, zastrčil si ho za opasok. Potom pripravil ďalší oštep – ľahší, s pevnou špičkou a pevným úchopom. Prišiel k Dorote, čupol si k nej a jemne ju chytil za rameno.Otvorila oči. Záblesk strachu, no keď ho uvidela, stíšila dych. Nepotrebovali slová. Obaja vedeli, že dnes je ten deň."Pôjdeš hore. Na skalu," zašepkal Marek. "Pripravil som ti oštep. Zhora máš výhľad na celú okolitú časť. A ak by sa niečo dialo... z výšky sa ľahšie brániš."Dorota len prikývla. Stisla mu ruku. "A ty?""Po stopách. Nepôjdem ďaleko. Ak zistím, že nie som sám, vrátim sa. Ale musíme to vedieť."Piko skočil na Dorotino plece. Ani on nepotreboval pokyn. Rozumel. Tentokrát bol jej tieňom.Rozdelili sa tesne po svitaní.Dorota kráčala potichu, oštep v ruke, smerom k výhliadkovej skale – miesto, ktoré im už neraz pomohlo vidieť ostrov zhora. Cítila, ako sa jej zrýchlil pulz, no zároveň v nej rástla zvláštna sila. Mala chrániť. Strážiť. A možno aj čeliť niečomu nepoznanému.Marek sa vydal opačným smerom. Húštinou, ktorú už raz prešli – okolo ich malej záhradky, priestorov, kde pestovali korienky a byliny, až ku starému pamätníku. Ten tam stál ako relikvia minulosti – mramorová tabuľa s ťažko čitateľným textom, zarastená, ale neporušená. Doteraz mu nikdy nejak extra nevenovali pozornosť. Dnes okolo nej prešiel pomaly. A práve tu si všimol niečo zvláštne – zem bola trochu ušliapaná. Ako keby sa tu niekto na chvíľu zastavil.Stopy.Presne tie isté. Veľké, hlboké, čisté. A čo bolo ešte desivejšie – ak Marek dobre odhadol, tie stopy boli čerstvejšie než tie zo včerajška.Zadržal dych. Okolité stromy stíchli. Cikády stále nespievali.Krok za krokom šiel vpred. Každé šuchnutie lístia mu znelo v ušiach ako úder bubna. Pot mu stekal po spánkoch, ale nezastavil sa. Pohyboval sa nízko, niekedy takmer po štyroch, oštep pripravený.Prešiel cez les hustejší než inokedy – liany viseli ako hady, pôda bola mokrá, slizká, vzduch dusivý. Ale stopy boli čitateľné. A viedli rovno k druhej strane ostrova, kde už raz bol.Miesto, ktoré dovtedy považovali za nedôležité, sa zrazu otváralo do ticha.Pritiahol si oštep bližšie, nôž pripravený. V jednom okamihu sa už nechcel hýbať. Ale niečo ho ťahalo ďalej.Za posledným krovím sa pred ním otvoril malý priestor.A tam to uvidel.Jeho oči sa rozšírili. Srdce mu vybuchlo v hrudi ako úder gongu.Na zemi – niekoľko malých kamenných konštrukcií, starých, porastených machom, pripomínajúcich hroby. Medzi nimi – zvyšky ohniska. Obyčajný popol, ešte teplý. A nad tým všetkým – drevená konštrukcia, primitívna, ale precízne urobená – prístrešok. Viseli v ňom ryby – údené. Nevyzerali ako ulovené pred rokmi. Boli čerstvé. A niektoré – prevesené šnúrou z látky. Nie z liany.Marek zmeravel. Zrak mu prebehol cez priestor. Vzadu – niečo sa pohlo. Tieň. Postava?Zamrzol. Nedýchal.A potom...Zazrel ju.Postava – zhrbená, bosá, v dlhom plášti z listov a látky, otočená chrbtom, niečo čistila pri vode. Vlasy dlhé, sivé. Ale pohyby... rýchle. Nie zlomené. Nie starnúce. Niečo medzi tým.Neotočila sa.Ale akoby cítila.A Marek – nedokázal sa pohnúť.Nie od strachu. Nie od úžasu. Ale od niečoho iného.Niečo v ňom šepkalo – už nie ste sami.A práve vtedy sa Piko na druhej strane ostrova ozval. Tri krátke výkriky.Signál.Marek sa potichu stiahol. Srdce mu búšilo, myšlienky sa miešali.Nevracal sa bežným smerom. Ale cez bočný hrebeň. Až kým z diaľky nevidel Dorotu na skale, sediacu s oštepom, očami hľadajúcou v diaľke.Nepokynul jej.Ešte nie.Pretože to, čo videl... zmenilo všetko.Ale jedno bolo isté.Niečo... niekto... tu bol. A nebol to prízrak.

- JK -