179. Šok

Ráno sa narodilo v tichu, ktoré nebolo tiché z vonkajška, ale zvnútra – to ticho, ktoré poznáš len po noci, keď si naposledy vstúpil do sna a ešte si ho držíš v hrudi ako dych pred skokom.
Dorota sa zobudila ako prvá. V očiach mala iskru, v pohyboch pokoj. Ležala vedľa Mareka, pozorovala ho, ako spí – hruď sa mu pravidelne dvíhala, mihalnice sa mu nepatrne chveli, pery mal pootvorené. Usmiala sa. A potom... pomaly natiahla ruku a dlaňou ho pohladila po líci. Jemne. Ako letný vietor hladí hladinu vody. Jeho pleť bola teplá, trocha drsná, ale jej dotyk mu prebehol cez telo ako elektrický impulz.
Otvoril oči. A v tom momente ho pobozkala. Nie náhle, nie letmo – ale hlboko. Tak, ako sa bozkáva pred odchodom, pred zmenou, pred novým svetom. A Marek v tom bozku cítil všetko – rozhodnutie, nehu, silu, aj to, že slová nie sú potrebné.
"Dnes?" zašepkal, keď sa od neho odtiahla, no zostala blízko, čelom na jeho čele.
"Dnes," potvrdila. "Cítim to. Je to ten deň. Sme pripravení."
Zostali ležať ešte chvíľku. V teple spoločného tela, v bezpečí prikrývky z listov, v tichu, ktoré sa už viac nedalo nazvať pokojom. Bol to dych pred niečím. Pred začiatkom. Alebo koncom.
"A čo keby sme..." začala Dorota a zadívala sa mu do očí, "...sa predtým rozlúčili? S ostrovom. So všetkým. So sebou. Pôjdeme k pamätníku. Raz ešte. Posledný raz."
Marek sa nezamyslel. Len prikývol.
A tak sa vybrali.
Cesta k pamätníku bola známa, ale dnes sa zdala iná. Tichšia. Alebo len plnšia. Akoby ostrov dýchal spolu s nimi. Piko ich sprevádzal – občas letel pred nimi, občas za nimi, inokedy im sadol na plece či konár a zvedavo si ich premeriaval. Ako sprievodca. Ako svedok.
Keď dorazili na čistinu v strede ostrova, zastali.
A svet sa zastavil s nimi.
Na zemi, v červenej, vlhkej hline, v tieni obrovského kmeňa, boli stopy.
Nie staré. Nie ich vlastné.
Čerstvé.
Bosé chodidlá. Jasne vytlačené, niekoľko párov. Ako keby niekto pred chvíľou tade prešiel. A smerovali nie k nim – ale od nich. Preč z pamätníka, smerom k opačnej strane ostrova, do hustej džungle.
Dorota zalapala po dychu. Marek stuhol. Oči sa im rozšírili. A celé telo sa naplo ako struna.
"To... nie sú naše..." šepol Marek.
"Nie... a nie sú ani staré," odpovedala Dorota chladným hlasom.
Piko zakričal. Nie svojím zvyčajným výkrikom. Ale ostrým, krátkym, takmer výstražným. Zakrúžil nad nimi a potom zmizol medzi stromami, len aby sa o chvíľu vrátil.
"Poďme... preč. Okamžite," povedal Marek ticho, ale rozhodne.
A rozbehli sa. Späť tou istou cestou. Na každom kroku sa obzerali. Každý zvuk im rezal uši. Každý záchvev vetra bol ako dotyk neviditeľnej ruky.
Bežali, kráčali, zakopávali. Dorotine oči boli plné strachu, Marek držal v ruke nôž z mušle, aj keď vedel, že proti človeku by to bola márnosť. Ale aspoň niečo. A Piko – lietal nad nimi ako strážca, občas zmizol, občas zakričal, občas len krúžil v kruhu, akoby kreslil na nebo ich strach.

Keď dorazili späť k jaskyni, nezastavili sa. Vbehli dnu, zatiahli palmové listy, Marek schoval vor do húštiny za ohniskom, zakryl ho lístím, a Dorota sa zatiaľ postarala o zásoby – skontrolovala vodu, jedlo, pripravené škrupiny so soľou. Všetko bolo na svojom mieste. Nič nebolo porušené.
Ale oni tu boli.
Niekto, niekde, chodil po ostrove.
Celý zvyšok dňa sa už nepohol. Ani jeden z nich nevyšiel z jaskyne. Sledovali otvor ako okno do neznámeho sveta. Každý zvuk ich rozochvieval. Každý náraz vetra do listov znel ako krok.
Piko sa držal pri nich. Občas sedel na kameni, občas si sadol Marekovi na rameno, inokedy sa pritisol k Dorotinmu kolenu. Nehovorili veľa. Len občas si vymenili pohľad. Krátke slová.
"Myslíš, že nás videli?"
"Neviem."
"Možno to boli len... stopy dávno po búrke..."
"Neboli. Boli čerstvé."
A potom ticho. Hodiny ticha.
Až do večera.
Dážď sa vrátil. Nie prudký, len jemný, studený. Bubnoval po listoch nad jaskyňou. A každá kvapka znela ako odpoveď, ktorú nechceli počuť.
Zaspať nedokázali.
Dorota ležala na boku, tvár otočená k Marekovi. Piko sedel medzi nimi. Oči mal otvorené. Aj on cítil napätie.
Marek pozeral do stropu jaskyne. V hlave mu bežali všetky možnosti. Niekto prežil? Niekto iný tu bol celý čas? Alebo len priplávali? Ale ako? A prečo tak potichu?
"Zajtra..." začal šeptom.
"Zajtra?" opýtala sa.
"Zajtra odídeme. Bez váhania."
Dorota prikývla. A potom len šepla: "Ale čo ak... sa ešte ukážu dnes v noci?"
Piko zakričal. Krátko. Ale ich srdcia sa zastavili.
Marek chytil Dorotu za ruku. Pevne.
"Tak to prečkáme. Spolu. A nezhasneme prvý. Nikdy."
Vonku bola tma. Vietor rozprával príbehy stromom. Dážď kreslil po piesku. A oni traja ležali v jaskyni – dve bytosti plné obáv a jedno okrídlené stvorenie, ktoré s nimi zdieľalo ticho.
A potom... niekedy tesne pred svitaním... začalo prichádzať svetlo.
Nie jasné. Nie zlaté.
Ale iné.
Chladné, belasé a predsa plné nádeje.
Dorota vstala ako prvá. Potichu, opatrne.
Vyšla k východu jaskyne a odhrnula listy.
Marek sa k nej pridal.
A tam – na obzore – sa rodil nový deň.
Stopy už boli možno zaliate dažďom. Možno tam stále boli. Ale jedno vedeli.
Dnes... bol deň, keď všetko prestalo byť isté.
- JK -