142. Klietka pre dvoch

Ráno sa Marek prebudil skôr než Dorota. Slnečné lúče ešte len jemne presakovali pomedzi palmové listy, ktoré viseli nad vstupom do jaskyne, a oceán dole pod útesom šepkal tichým prílivom. Vstal potichu, aby ju nezobudil, a vyšiel von. Chladná ranná rosa mu obalila chodidlá, keď kráčal k miestu, kde už mal pripravené pevné a hrubé konáre.
Už dlhšie mu to vŕtalo v hlave – vytvoriť na vor klietku. Nie ako väzenie, ale ako ochrannú štruktúru. Niečo, čo by ich chránilo pred vlnami, pred nečakaným pohybom, pred nočnou temnotou oceánu. Niečo, čo by bolo ich malým svetom na nekonečnej vode.
Začal viazať hrubé konáre k sebe. Použil liány, ktoré Dorota naplietla do pevného lana. Pevne ich omotával, priťahoval uzly, preveroval každé spojenie. V mysli si predstavoval, ako to bude vyzerať, ako sa v tom budú môcť natiahnuť, zložiť si hlavy vedľa seba a cítiť sa v bezpečí.
Dorota sa zobudila o niečo neskôr. S barlami v rukách zamierila k nemu. Usmiala sa, keď ho zbadala v úplnom sústredení, spoteného, s liánou v zuboch, ako ťahá uzol.
"Čo robíš, láska?" spýtala sa.
Marek zdvihol hlavu a s úsmevom ukázal na rám, ktorý sa začínal rysovať. "Klietku. Pre nás dvoch. Na vor. Aby si sa tam cítila bezpečne, aj keď bude voda zlá."
Dorota sa usmiala. "Takú, kam sa zmestíme obaja?"
"Presne takú," povedal. "Keď si tam ľahneme, budeme vedľa seba. A keby sa aj vor kýval, nič nás z neho nezmetie. Urobím ešte jednu stenu – proti vetru, a hore neskôr pripevním strechu z palmových listov."
Dorota sa posadila na kameň a sledovala ho. Pozorovala, ako ruky, ktoré ju včera hladili po chrbte, dnes budujú ich ochranu. Ako si dáva záležať, ako sa neponáhľa. Bol to muž, ktorý staval dom z konárov uprostred oceánu.
Celý deň plynul v tichu, prerušovanom len zvukom napínajúcich sa lán a praskotom dreva. Dorota mu raz priniesla kokosovú vodu, potom banány, inokedy len sedela opodiaľ a potichu si spievala.
Až podvečer, Marek konečne odstúpil od voru. Klietka bola hotová – pevná konštrukcia, vystužená lanami, upevnená k základni voru v štyroch bodoch. Vo vnútri bolo miesto na ležanie, zakrytá podlaha z tenkých palmových vetiev, ktoré izolovali od dosiek voru. Všetko bolo pripravené.
"Dorota!" zvolal. "Poď sa pozrieť!"
Dorota sa postavila s barlami a pomaly prišla bližšie. Stála opodiaľ a usmievala sa.
"No? Vidíš?" Marek si ľahol do klietky, natiahol sa, zohol nohy a potom ukázal na prázdne miesto vedľa seba. "A tu je miesto pre teba."
Dorota si k nemu čupla a pohladila ho po tvári. "Vyzerá to bezpečne."
"Presne to som chcel," povedal ticho. "Zajtra dorobím aj malý prístrešok na zásoby. Dáme tam škrupiny s vodou, bylinky, sušené ryby, kraby, banány. A keď príde čas... zakryjem strechu palmovými listami."
Dorota prikývla a ich pohľady sa na chvíľu stretli v tichom uznaní – za lásku, za snahu, za nádej.
Keď sa začalo stmievať, Marek sa vybral na skalu. Potreboval vidieť horizont – ako každý deň. Vystúpal opatrne, pomaly, vietor mu hrýzol do tváre, no obloha bola čistá. Nikde ani len tieň lode. Nikde nič.
Zostal tam chvíľu, potom sa otočil a vrátil sa.
A vtedy ju zbadal. Dorotu. Sedela pri ohni na pláži, tvár osvetlená oranžovým svetlom, okolo nej rozhodené palmové listy, pripravené na ďalší deň. Mala široký úsmev, oči jej žiarili.
"Tak čo, obzor?" zavolala.
Marek len pokrútil hlavou. "Prázdny. Ale tu dole... je všetko, čo potrebujem."
Vošiel do kruhu svetla, posadil sa vedľa nej. Opäť ich objal večer, ticho, oheň, vôňa soli a dymu.
Bol to deň plný práce.
A predsa – deň, ktorý patril im.
- JK -