139. Hviezdy nad hlavami

Ráno prišlo ticho a jemne, ako keď ti niekto po dlhom sne šepne do ucha, že si v bezpečí. V jaskyni bolo ešte šero, no svetlo sa už predieralo škárami medzi skalami. Marek sa prebudil ako prvý, pretiahol sa, zívol a pozrel na Dorotu, ktorá ešte spala s rukou pod hlavou a vlasmi rozprestretými po palmovom liste ako lúče čierneho slnka. Usmial sa, vstal potichu, aby ju nezobudil, a prešiel k ohnisku.
Zvyšky uhlíkov boli ešte teplé. Priložil niekoľko suchých konárikov a rozfúkal žiaru do plameňa. O chvíľu sa už varila voda v mušľovej nádobe, nad ktorou sa začal vznášať známy pach byliniek – ich verzia rannej kávy. Dorota sa zatiahla, otvorila oči a zívla.
"Vonia to ako začiatok niečoho pekného," zamumlala a posadila sa.
"Možno aj bude," odvetil Marek. "Dnes je deň stožiara."
Po raňajkách sa Dorota pomaly postavila, oprášila si koleno a oprela sa o barle. "Pôjdem k záhrade. Trochu natiahnuť nohu. Nech si nespomenie, že je zlomená."
"Len opatrne. A nevyhrab zas čosi zo zeme, nech máme kľud." usmial sa Marek a Dorota sa zaškerila.
Záhradka pri útesoch ju privítala pokojom a vôňou. Dorota prešla pomaly popri zarastených výhonkoch, skontrolovala, čo sa zachovalo z ich pestovania, pohladila lístky jednou rukou, akoby sa rozprávala so starými priateľmi. Noha ju ešte bolela, ale pohyb jej robil dobre. Dýchala zhlboka, cítila vietor od oceánu, ktorý sa zdvihol o niečo silnejšie, ako bývalo zvykom.
Medzitým Marek odišiel k jazierku. Po noci tam bývali napadané lístie a špina, ktorá kalila vodu. Kľačal na okraji, rukami vyberal nečistoty, nahánall čistú vodu z oceánu, a keď bol spokojný, opláchol si ruky aj tvár. Dýchol si čerstvosti, no na čele mu zatienilo niečo iné – pohľad k nebu.
Zamračilo sa. Mraky prišli z juhu, ťažké, nepriehľadné, ale nehlučné. Vietor sa zdvihol, ale nerástol do hnevu. Nebolo tam to napätie, ktoré poznal pred búrkou. Skôr to pripomínalo prechod, nie hrozbu. Napriek tomu sa rozhodol ísť hore na skalu.
Na vyhliadke sa oprel o známy kameň, odkiaľ sledoval oceán. Mraky sa preháňali, zakrývali slnko, ale stále to nebolo nič vážne. Prúd vzduchu mu fúkal do vlasov, ale bol to vietor, ktorý pohýnal, nie rúcal. Po chvíli pozorovania sa otočil a vrátil sa dole – s istotou, že dnešný deň bude patriť práci, nie ukrývaniu.
Na poludnie sa pustil do hlavnej úlohy – stožiara.
Kmeň padnutej palmy už mal pripravený, zosekaný na svoju výšku – tak akurát, aby bol stabilný, no stále funkčný ako nosná konštrukcia pre budúcu plachtu. Dorota mu medzičasom pripravila ďalšie lano z lián – silné, spletené do trojprameňového úväzu, ktoré držalo, akoby ho vytvorila príroda sama.
Marek vytvoril do podlahy voru jamu – dutinu medzi banbusami – a do nej zasadil stožiar. Lano omotal v špirále okolo základne a pokračoval vo viazaní ďalšími, ktoré upevnil do strán, k okrajom plte. Každý uzol ťahal silno, zakaždým si sadol, potiahol, zhodnotil. Potil sa, bolelo ho rameno, no ani raz nezaklial. Len pracoval, sústredený, pevný.
Dorota ho z diaľky pozorovala, opretá o strom, s úsmevom na perách a očami plnými pýchy. Keď sa popoludnie prehupovalo do večera, Marek urobil posledný uzol, zaviazal poslednú slučku a ustúpil o krok.
Stožiar stál rovno. Pevne. Ako chrbtová kosť ich budúceho úniku.
"Dorota!" zakričal a ona sa hneď vybrala k nemu.
"Stojí?" spýtala sa, keď prišla bližšie.
"Stojí. Ani sa nepohne," odpovedal a pobozkal ju na čelo.
Spoločne sa ešte prešli po plti, Marek jej ukazoval detaily, vysvetľoval smer napnutia lán, Dorota si predstavovala, ako tam bude visieť plachta, ako sa budú plaviť.
Keď sa slnko začalo skláňať k obzoru, zobrali si svoje palmové prikrývky a išli na pláž. Tam si ľahli – vedľa seba, na piesok, ruky zložené za hlavami.
Obloha tmavla, ale nie hrozivo. Len prirodzene. Vietor už ustal, mraky sa roztrhali a medzi nimi sa objavili prvé hviezdy. Jedna padla.
"Videla si?" spýtal sa Marek.
"Videla," šepla Dorota. "A niečo som si zaželala."
"Čo?" usmial sa.
"To sa nehovorí. Ale má to stožiar."
Ďalšia hviezda spadla. Potom ešte jedna. A Marek len ležal, pozeral hore a cítil, ako sa ho dotýka niečo väčšie než ostrov, väčšie než strach. Budúcnosť. Ich budúcnosť.
"Zajtra zavesíme plachtu," povedal potichu.
"A potom nastavíme vietor," dodala Dorota.
Ležali vedľa seba, bez pohybu, v piesku, pod hviezdami, ktoré padali ako prísľuby. A v tom tichu, v tej chvíli, nebolo treba viac. Len byť. A veriť.
- JK -