136. Deň prác

Zobudili sa v objatí. V jaskyni bolo ticho, len vlny ďaleko pod útesom sa občas ozvali ako hlboký nádych planéty. Marek otvoril oči ako prvý – a hneď, bez rozmýšľania, pobozkal Dorotu na čelo. Jej pery sa roztiahli do úsmevu ešte predtým, než otvorila oči. Boli spolu, boli živí. A ten úsmev bol ako dôkaz, že ani ostrov, ani bolesť, ani ticho ich nezlomili.
"Dobre ráno," zamrmlal jej do vlasov.
"Najlepšie," odpovedala a pritisla sa k nemu ešte silnejšie. Jej prsty mu jemne prechádzali po chrbte, Marek jej hladil líce a obaja zostávali v tom tichu dlhšie, ako obvykle. Akoby sa báli, že keď sa pohnú, niečo z tej krehkej krásy sa rozpadne.
Napokon sa však rozhýbali. Dorota si sadla a začala si opatrne preväzovať nohu – starostlivo, trpezlivo, s tvárou trochu skrivenou od bolesti. Opuch síce už ustúpil, ale stále to nebolo ono. Musela používať barle, opierať sa o ne ako o predĺžené ruky. Marek jej pomohol dotiahnuť uzol a jemne sa jej dotkol kolena.
"Dnes to bude lepšie," povedal.
"Ale ešte nie úplne," odvetila, a s úsmevom sa postavila. "Chcem ísť pozrieť na záhradku. Nech viem, čo ma čaká keď budem v poriadku."
Oprela sa o barle a pomaly sa vybrala smerom k lesíku pri útesoch. Tam, kde kedysi vyklčovali miesto pre drobné výhonky a začali stavať svoj malý ostrovný raj – záhradu, kde si Dorota zasiala svoje nádeje spolu s pár zrnkami a koreňmi.
Keď tam dorazila, srdce jej trochu stiahlo. Miesto bolo zarastené. Liany sa tiahli z jednej strany na druhú, tráva prerastala okolo kameňov, niektoré rastliny zdivočeli a pohltili ostatné. Ale medzi tým všetkým to stále bol jej kúsok pôdy. Jej projekt. Jej sen.
"Zanedbaná... ale živá," povedala si potichu a v očiach sa jej mihla iskra. "Dám ťa dokopy. Počkám, kým sa noha dá dokopy – a potom ťa premením na najkrajšiu záhradu, akú tento ostrov videl."
V tej chvíli sa spoza stromu zjavil Marek, ticho, ako vždy. Usmieval sa. Počul jej slová.
"Neboj sa, pomôžem ti," povedal jednoducho a pobozkal ju do vlasov. "Ty si tu mala sen. Ja ti ho pomôžem udržať."
Dorota sa naňho pozrela a v očiach mala vďačnosť. Nie veľkú, okázalú – ale tú tichú, hlbokú, ktorá sa dá prežiť len s niekým, komu veríš.
Marek sa potom vrátil k voru. Jeho plávajúca konštrukcia už mala formu, ale stále bola surová. Niektoré pne, ktoré držali podlahu z bambusu, boli príliš dlhé. Prekážali, kazili stabilitu. A tak sa rozhodol, že ich skrátí – sekeru nemal, tak ohňom.
Rozložil menší plameň, vložil konce pňov do žiaru a nechal ich ohorieť. Potom ich opatrne obíjal kameňmi, tĺkol, tvaroval. Každý kus dreva opracoval tak, aby držal pevne, ale zároveň nevyčnieval. Pracoval celý deň – pod slnkom, potom v tieni. Jeho ruky boli špinavé, čelo orosené, ale bol spokojný.
Dorota ho z diaľky sledovala, z miesta pri jaskyni, kde si začala prepletať košík z lián. Občas naňho zavolala niečo posmešné, občas mu len zamávala. Boli zladení. Každý robil to svoje – ale stále spolu.
Večer už bol vzduch chladnejší, vietor sa otočil smerom od oceánu. Marek došiel k jaskyni, chytil Dorotu za ruku a povedal: "Poď. Ideme si spraviť večeru na pláži. Dnes si to zaslúžime."
Zobrali so sebou krabov, ktorých Marek cez deň našiel pri skalách. Rozložili oheň medzi dvoma kameňmi, napichli ich na bambusové vetvy a pomaly opekali. Slaný vietor im rozfukoval vlasy, oheň praskal a slnko sa dotýkalo horizontu, ako by sa aj ono chcelo chvíľu usadiť.
Dorota sedela opretá o Mareka, jedla kraba a občas sa mu smejúc vyhrážala, že mu zoberie posledné klepeto. Marek jej ho vždy napokon ponúkol, len aby sa mohol pozerať, ako si ho s chuťou vychutná.
"Pozri," povedala zrazu a ukázala na obzor.
Slnko práve mizlo za líniu. Nebo hralo všetkými farbami – oranžová, ružová, zlatá. Ako oheň, ktorý zapadol do vody.
"Naša každodenná pohľadnica," povedal Marek.
"A možno aj pozvánka. K ďalšiemu dňu."
Keď dojedli, uhasili oheň, posadili sa ešte na chvíľu do piesku a počúvali vlny. Potom sa v tichu vrátili do jaskyne.
Dorota si opäť ľahla na Marekove rameno, usmiala sa a zašepkala: "Dnes bol krásny deň. Iný ako tie predtým. Nie pre to, čo sme prežili. Ale pre to, čo sme cítili."
Marek jej stisol dlaň. "A zajtra... to zopakujeme."
A tak ich opäť prikrylo ticho. Noc zostúpila nad ostrov, ale v jaskyni horelo to, čo sa nedá uhasiť – teplo dvoch sŕdc, ktoré sa našli uprostred ničoho.
- JK -