134. Bežný deň

Zobudili sa takmer súčasne – bez slova, bez pohnutia, len tým tichým, neviditeľným signálom, ktorý ich už dávno naučil cítiť jeden druhého. Ich oči sa stretli v šere jaskyne, kde ešte vládol pokoj pred svitaním. Dorota sa jemne usmiala, Marek jej pohladil líce chrbtom prstov."Poďme k jazierku," zašepkala, hlasom ešte zaspatým, ale plným túžby po rannom tichu.Marek jej pomohol vstať, podoprel ju a spoločne, pomaly a potichu, opustili jaskyňu. Vzduch bol chladný, svieži – ešte voňal búrkou, ale pod nohami už nebolo blato, len vlhký mach, ktorý tlmil každý krok. Vystúpili vyššie nad jaskyňu, na útes, kde sa pod prečnievajúcou skalou nachádzalo ich tajné jazierko – prírodná miska vyhĺbená v kameni, naplnená dažďovou vodou. Krištáľovo čistou, chladnou, priezračnou.Dorota si opatrne sadla na okraj, oprela barlu o skalu a Marek jej pomohol ponoriť nohy do vody. Oboch obklopilo ticho, len občasné šplechnutie a ich vlastné dychy. Marek sa vyzliekol do pása, umyl si tvár, krk, ruky, nalial si vodu do vlasov a prudko sa nadýchol."Toto je život," zamrmlal.Dorota len prikývla. Z očí jej žiaril pokoj. Potom si obliekli suché košele, ktoré im vyschli v jaskyni, a vydali sa späť – no nie priamo dnu. Namiesto toho zamierili k ohnisku pod previsom, kde Marek rozložil pár tenkých vetiev a udržiaval slabý plameň. Vzduch bol naplnený vôňou mokrých listov a rannej hliny."Počkaj chvíľku," povedal Marek a vybral sa k jazierku pri skale. Dorota sa zatiaľ usadila, rozložila palmové listy na sedenie a prezerala si spletené lano z lian, ktoré nedávno začala robiť. Jej prsty sa pomaly pohybovali, uzol po uzle.Marek sa vrátil s úsmevom a mokrou rybou v rukách. "Našiel som ju pod skalou, tam, kde sa končí tieň. Bola tam uväznená medzi kameňmi – asi ju tam zaniesla voda pri prílive."Rybu očistil mušľou, opiekol ju na kameni nad ohňom a vôňa mäsa ich oboch donútila prehltnúť sliny. Jedli pomaly, v tichu. Dorota sa usmievala, keď Marek spokojne chrúmal chvost."Si šťastný?" spýtala sa."Teraz? Áno," odpovedal bez váhania.Po raňajkách vstal a zamieril ku skalnatej vyhliadke, kde už niekoľkokrát predtým pozoroval horizont. Dorota ho sledovala pohľadom, kým nezmizol za zákrutou. Potom si sadla a pokračovala v pletení lana.Marek vystúpal na skalu. Vzduch hore bol ešte čistejší, vietor mu prehrabol vlasy. Stál tam, pevne, ako strážca niečoho dávno zabudnutého, a pozoroval oceán. Hladina bola pokojná, až podozrivo tichá. Ale nič – žiadna loď, len nekonečný modrý koberec, ktorý sa tiahne do večnosti.Sadol si. V hlave mu stále znela myšlienka z pred pár dní – to svetlo, čo večer videli. Nezdalo sa mu to? Možno to bolo skutočné.Zamračil sa, pozrel na oblohu. A vtom ho uvidel.Lietadlo.Veľké, biele, tiché. Letelo vysoko, ale jeho tvar bol nezameniteľný. Dopravné lietadlo. Možno z Honolulu. Možno z Tahiti. Možno niekam, kam sa nikdy nedostanú.Zaklonil hlavu, sledoval ho, až kým nezmizlo za obzor. Potom sa rozbehol späť.Dorota sedela, lano v rukách. Keď ho zbadala, všimla si, ako dychčí. "Videl si niečo?" spýtala sa."Lietadlo," povedal. "Znova. Už niekoľkýkrát. Preletelo ponad nás."Dorota sa pozerala k nebu, ale už tam nebolo nič. Len oblaky a ticho."Musíme byť pripravení," povedal Marek. "Ak poletí znova, musíme to skúsiť. Dym, signál, niečo..."Chvíľu sedeli v tichu, len vietor sa pohrával s ich vlasmi.Večer ich zastihol tichých. Dorota už mala ďalšie lano hotové, Marek zatiaľ pripravil základ siete z vetiev. V jaskyni znovu zapálili oheň, no dnes nebolo treba oheň na prežitie. Dnes to bol len plameň medzi dvoma ľuďmi, ktorí už nežili zo strachu, ale z túžby žiť.Keď sa ukladali spať, Dorota si ľahla s hlavou na Marekovo rameno.Zhasli plameň. Ticho ich opäť prikrylo. Vonku sa noc plazila okolo ich sveta, ale v jaskyni panoval pokoj.A Marek, kým zaspával, si znova predstavil to svetlo na horizonte – a veru, možno to nebol sen. Možno sa svet práve znova otvára.

- JK -