Ráno v Istanbule začalo úplne obyčajne, až podozrivo pokojne, akoby sa mesto rozhodlo na chvíľu im dopriať ilúziu normálnosti. Dorota sa zobudila skôr než Marek, potichu, bez bolesti, bez varovania, len s pocitom, že sa jej nechce hýbať príliš rýchlo. Ležala na chrbte, pozerala do stropu hotelovej izby a počúvala vzdialené zvuky ulice, trúbenie...
Keď ich na druhý deň ráno Peter vyzdvihol pred hotelom, Istanbul už bol v pohybe, nie hlučnom a útočnom, ale pulzujúcom, ako organizmus, ktorý sa práve prebudil a ešte si pamätá sny z noci. Dorota mala pocit, že to mesto dýcha rovnakým tempom ako ona, pomaly a opatrne, akoby vedelo, že v jej tele je ešte jeden dych navyše. Peter...
Ráno prišlo tentoraz s iným pocitom než predošlé dni, pretože hoci sa zobudili v rovnakej izbe tranzitného hotela, v rovnakom priestore medzi svetmi, v Dorote sa prvýkrát po veľmi dlhom čase ozvalo niečo, čo pripomínalo pokoj bez ostražitosti a Marek, keď otvoril oči a započul klopanie na dvere, nemal v sebe obvyklý reflex strachu, že ide o ďalší...
Ráno v Istanbule neprišlo náhle, ale pomaly, akoby si mesto uvedomovalo, že ľudia, ktorí v ňom dnes otvoria oči, v sebe nesú priveľa vrstiev únavy, strachu aj očakávania. Dorota sa zobudila ešte skôr, než sa mikrobus zastavil pred tranzitným hotelom pri letisku, s pocitom mierneho tlaku v podbrušku, ktorý ju na okamih vyľakal, no hneď sa upokojila,...
Keď vystúpili z lietadla a prvýkrát sa ich nohy dotkli podlahy istanbulského letiska, Marek mal pocit, že vstúpili do priestoru, ktorý nie je ani cieľom, ani len obyčajnou zastávkou, ale skôr prahom, na ktorom sa rozhoduje, či sa človek dokáže vrátiť späť do sveta, z ktorého vypadol, alebo v ňom ostane visieť niekde medzi a Dorota kráčala pomaly...
Motor lietadla hučal monotónne a hlboko, nie tým nepríjemným zvukom, ktorý človeka znervózňuje, ale skôr rovnomerným, takmer hypnotickým tónom, akoby celý stroj dýchal vlastným rytmom a niesol ich oboch niekam, kde už nebude treba utekať ani sa skrývať a Marek sedel nehybne v sedadle, ruky položené na kolenách, prsty mierne roztvorené, akoby sa bál...
Ráno bolo zvláštne pokojné, akoby sa Singapur rozhodol dať im naposledy pocítiť, že aj mesto, ktoré ich desilo svojou veľkosťou, vie šepkať jemne a láskavo. Dorota sa prebudila prvá, Marek spal ešte hlboko, unavený po všetkých tých emóciách predchádzajúceho dňa. Na stole v tranzitnej miestnosti ležala pripravená obálka – nie s otáznikmi, ale s...
Ráno v tranzitnej miestnosti bolo zvláštne tiché, také, aké vzniká iba vo chvíľach, keď ľudia spia nie preto, že sú unavení, ale preto, že sa prvýkrát po mesiacoch môžu naozaj uvoľniť. Dorota sa prebudila ako prvá, oprela sa o lakeť a pozorovala Mareka, ktorý spal pokojnejšie než v ktoromkoľvek z posledných dní. Jeho dych bol pravidelný, ruky...
Keď ich pracovníci singapurského imigračného úradu odviedli z lietadla, zostali chvíľu stáť v širokej, dokonale čistej chodbe letiskového terminálu. Changi Airport nebol obyčajný terminál – bol to svet sám o sebe, živý organizmus, ktorý dýchal chladným, vyklimatizovaným vzduchom, v ktorom sa miešala vôňa kávy, vôňa čerstvo naleštených podláh a...
Keď sa lietadlo odlepilo od betónovej plochy letiska v Sydney, Marek a Dorota sa držali za ruky tak pevne, akoby ich spájala posledná nitka medzi dvoma svetmi a tá nitka sa mohla kedykoľvek pretrhnúť. Pod nimi sa mesto rozžiarilo v svetelných riečkach, v zhlukoch žltých a bielych bodiek, v červenej tepne premávky, ktorá pulzovala medzi ulicami a v...