Niekedy mám pocit, že osud nás vedie cestami, ktorým nerozumieme, kým sa neobzrieme späť. Každý krok, každý pád, každé rozhodnutie – všetko do seba zapadá ako kúsky skladačky, ktoré dávajú zmysel až s odstupom času. Naše detstvo bolo zvláštne – plné protikladov, lásky aj bolesti, snov aj strachu. Otec pil. Nikdy nebol agresívny, nikdy nekričal....
Dve noci pred Vianocami sa svet zahaľoval do mrazivého ticha. Temné mraky sa preťahovali po oblohe ako zádumčivé myšlienky, neúprosné a ťažké. Zima bola hlboká, prenikavá, a vietor sa preháňal ulicami ako neviditeľný duch, ktorý pripomínal osamelosť všetkých, ktorí zostali vonku. Kráčal som po prázdnej ulici so sklopenou hlavou, vrecká prázdne,...
Sedel som pred monitorom v tmavej izbe, kde jediným svetlom bolo studené žiarenie obrazovky. V tej malej, stiesnenej miestnosti sa čas rozplýval ako dym, strácal sa v zabudnutých rohoch, menil sa na bezvýznamné číslo v pravom dolnom rohu obrazovky. Hodiny plynuli, ale pre mňa prestali existovať. Moje oči pálili od nepretržitého sledovania kurzov a...
Les na Považskom Inovci sa rozprestieral predo mnou ako roztrhnutý záves noci, ktorého hrany boli rozstrapkané holými konármi stromov. Ticho bolo zlovestné, prerušované len šumením vetra, ktorý hvízdal medzi suchými lístkami a vŕzgajúcimi stromami, akoby si vymieňali temné tajomstvá. Bolo to ticho, ktoré ma prenasledovalo od chvíle, keď som odišiel...